zážitok | Sprevádzanie žiačok a žiakov

21.06.2018

Toto je denníkový záznam z môjho prvého sprevádzania školákov, aj keď som si istá, že na tento zážitok nikdy nezabudnem. 

V utorok, 19. 6. 2018 som sprevádzala som siedmačky a siedmakov. Bolo ich 21, dievčat bolo tuším viac. Pani učiteľka bola úžasná. Nechala mi voľnú ruku v obsahu prehliadky. 

Pripravovala som sa na ňu veľmi dlho a po celý čas som zvažovala, ako veľmi "zaťažiť" školákov, ktorí majú pred sebou poslednú písomku pred skončením školského roka.

Rozhodla som sa, poňať to cez príbehy zaujímavých osobností, ktoré žili v Bratislave a tvorili dejiny mesta a neraz aj celej krajiny.

  1. Ondrej III. z rodu Anjouovcov, 
  2. Alexander Albrecht,
  3. Mária Terézia Brunschwicková, 
  4. Mária Terézia z rodu Habsburgovcov, 
  5. Wolfgand von Kempelen,
  6. Ignác Lamár,
  7. Franz Liszt,
  8. Žigmund Luxemburský, 
  9. Tomáš Garique Masaryk, 
  10. Pavol Pálffy, 
  11. Jakub Palugay, 
  12. František Floridus Rómer, 

Veľa, viem. A to som vynechala ešte mnohých ďalších.

V úvode som deckám povedala o štyroch míľnikoch v dejinách Bratislavy, ktoré považujem za kľúčové a bola som nadšená, keď mi povedali, že vedia, kadiaľ kedysi viedli hradby v Prešporku.

Cez Michalskú bránu sme vošli do historickej časti Starého Mesta a postupne sme prechádzali ulicami Baštová, Klariská, Na Vŕšku, Kapitulská, Prepoštská, Ventúrska - potom sme zmenili trasu, lebo sme hľadali dobrú zmrzlinu. 

Pokračovali sme cez Rybársku bránu na Hlavné námestie. V Starej radnici sme mali chvíľu prestávku a potom sme pokračovali cez Františkánske námestie, Zámočnícku, Michalskú, Farskú a späť k električkám na Klariskej ulici.

Toľko fakty.

Z mojich dojmov mi ostalo v pamäti poznanie, že mladých ľudí treba rešpektovať. Tak ako oni občas nechápu nás, dospelých, lebo nezažili to, čo my, tak ani my, dospelí, nechápeme častokrát tých mladých, lebo nezažívame to čo oni a nevnímame veci tak, ako oni. 

Vzájomný rešpekt je nevyhnutný a ja verím, že sa mi ho podarilo ako tak prejaviť voči týmto mladým ľuďom. Naučila som sa od nich za tie tri hodiny, čo sme boli spolu viac, ako zo všetkých učebníc.

Môžem len dúfať, že sa aj oni naučili niečo odo mňa. Snáď sa to dozviem v spätnej väzbe, o ktorú som ich poprosila...