zážitok | Festival Pohoda 2018

09.07.2018



Festival Pohoda je taký, aký si ho kto urobí. Naša Pohoda bola taká rodinná. Už po piaty raz. Tentokrát si "značím do denníčka" tieto zážitky:

1. Toi-Toi-ky


Takto sú označené toalety na festivale Pohoda.


Je to festival. Človek očakáva - čo sa týka hygieny - istý smrad a špinu. Nuž takto. V noci sa toho aj dočká, ale cez deň zamestnanci spoločnosti Toi-Toi, všetky wecká niekoľkokrát čistia, dopĺňajú toaleťáky a také "čosi voňavé". 

Pre naše deti sú tojtojky najväčším zážitkom. Chápem, doma také nemáme.

2. Stany


Náš pohodový domček (viď ten najväčší stan).


Nikde inde na svete by som ja, v mojom, už dávno pokristovskom veku, nebola ochotná spať v stane. 

Vlani boli všade okolo myši. Tento rok ich vystriedali lúčne koníky a ušiaky (či ako sa to volá). Mravce nerátam, tie sú na Pohode stále. Komu to vadí, keď je v pohode? Nikomu. Ani mne, známej to fajnovke, nie.

Na spanie v stane sa veľmi tešíme. Má to svoje čaro. Hlave v noci, hlavne keď prší.

Na samom vrchu sa nám hompáľa lampička a vytvára ilúziu svetla. 

Na zemi je všetko:

  • Nafukovačky, z ktorých sa počas noci zgúľa každý, kto nemá aj v spánku vytvorenú stratégiu otáčania sa zababušený v spacáku. 
  • Kozmetický kufrík, ktorý voláme kúpelňa. Je v ňom všetko, čo by sa mohlo zísť, ale nikdy to netreba. Zubná pasta, opaľovací krém. Šampóny. Tabletky na hlavu, leukoplasty. Hrebeň aj odličovacie potreby.
  • Tašky s vecami, resp. tašky pod vecami. Za tie roky sme sa už naučili zbaliť si len to, čo naozaj potrebujeme. No a v chaose oblečenia sa celkom vyznáme, aj keď niektoré ponožky nájdeme až pri balení.

Tento rok bol najkrajším stanovým zážitkom večer po koncerte Rodrigueza, na ktorom sme boli aj s deťmi, hoci na nočné koncerty sme s nimi doteraz nechodievali. Bolo to v pohode. Ľudia, aj tí podnapití, aj tí dooosť opití, sú proste slušní k sebe navzájom, ale nie o tom som chcela.

Zvyčajne, večer pred spaním hrávame v stane karty, tentokrát nám "vedúci zájazdu" rozprával rozprávku na dobrú noc.

Bol to skutočný príbeh o tom, ako chudobný a talentovaný spevák z Ameriky nahral dve platne plné piesní, ale domáci obyvatelia jeho štýl hudby neocenili a tak sa vrátil na stavbu a celý život ťažko pracoval ako robotník. 

Za ten čas  sa nejako dostali tie platne do Juhoafrickej republiky a tamojších obyvateľov nadchla nie len rytmická hudba, ale aj krásne texty plné snov o odvahe a slobode. 

Keď zisťovali, kto to spieva, manažéri im povedali, že ten spevák už zomrel. Ale doba internetu ďalšej generácii mladých juhoafričanov napomohla. Hľadali akékoľvek informácie o tomto slávnom spevákovi a keď dostali odpoveď, ostali v šoku! V roku 1997 sa mi ozvala dcéra speváka a povedala, že on žije. 

Táto udalosť okamžite ohúrila hudobný svet a tak robotník zo stavby odišiel na turné do Juhoafrickej republiky a po mnohých rokoch opäť spieval. 


76-ročný Sixto Rodriguez zahral na Pohode aj legendárne piesne "Establishment Blues" a "Sugar Man".  

Albumy, na ktorých sú tieto piesne, boli predané v niekoľkonásobne väčšom počte ako všetky skladby Elvisa Presleyho - a to všetko potajomky, nelegálne, kedže boli pod prísnou cenzúrou.


A po mnohých ďalších rokoch sa podarilo Michalovi Kaščákovi pozvať tohto robotníka na festival Pohoda. Áno, ten robotník sa volá Rodriguez. Áno, ňom bola rozprávka na dobrú noc. 

"Áno, zázraky sa dejú", povedal Michal Kaščák a v poslednú noc Pohody 2018 sme s touto vierou zaspávali aj my.

3. Dejiny dvorenia

Aj som myslela na to, že by bolo fajn, keby bolo na Pohode niečo z histórie. Aspoň by som mala o čom písať blog. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že sa mi to môže splniť. 

Normálne sme si tak kráčali okolo Nay tanečného domu (stanu) a zrazu môj radar zachytil slovo história. Naši teda plynulo pokračovali tuším do stánku s názvom Kúsok Raja po ďalší, fakt lahodný banánový kokteilik a ja som plynulo odbočila "na tanečný workshop".

Skôr, než tam-prítomní účastníci začali tancovať dobové tance, naučili sa, ako sa kedysi dvorilo:

4. Československá filharmónia

Každoročne sa na koncert vážnej hudby na Pohode teším najviac. Pred pódiom sa zgrupí obrovské množstvo ľudí a hodinu počúvajú Smetanu a Dvořáka, končiac až hudbou Mariána Vargu (ktorej som stále neprišla na chuť).


Na tomto pódiu mal koncertovať aj Marián Varga. Neskôr sme sa dozvedeli, že ho nahradí Fedor Frešo. Obaja však nakoniec sledovali koncert Československej filharmónie z hudobného neba.


Na konci, tak ako pred piatimi rokmi, aj teraz, zahrali Českú a Slovenskú hymnu. Ľudia sa spontánne postavili a bola to úžasná energia, na konci ktorej bol obrovský aplauz.

Neskutočné množstvo hejterov, ktorí komentovali články o Pohode na fejsbúku, mi skoro pokazilo radosť z Pohody. 

Vraj je Pohoda politická. Vraj samí slniečkári tam sú. Vraj je to samé drogy a alkohol. Dokonca niektorí ľudia vo svojich komentároch kritizovali aj to, že tam bola v nedeľu ekumenická bohoslužba.

No, ja viem jedno. Pohoda je taká, akú si ju urobíme.

My sme na žiadnom "politickom" stretnutí na Pohode neboli. Nie žeby sme tam nechceli ísť, ale akosi sme to nestihli a hlavne, aj tak by sme sme sa tam nedostali, lebo tie stretnutia sa nekonali na otvorenom priestore a dnu sa dostal len ten, kto prišiel včas. Len ten, kto tam vyslovene chcel ísť. 

Z 30-tisíc ľudí sa tam teda dostalo možno 500 ľudí, my nie. A to tam bol diskutovať aj prezident Kiska, videla som na fejsbúku, že tam bola aj p. Čaputová. Boli tam aj rodičia zavraždených Jana Kuciaka a Martiny Kušnírovej. No, a čo? Organizátori môžu pozvať koho chcú. 

Pohoda nie je našim národným vlastníctvom, nemáme právo hodnotiť ju. Môžeme ju ignorovať, alebo si ju užiť - a je na nás, ako.

5, 6, 7, ...milión drobných zážitkov 

Z Pohody má snáď každý milión drobných zážitkov. Ja teda určite. 

Spomínam si na fantastickú sladučkú šťavnatú varenú kukuricu. Na lahodnú kávičku. Na ten pocit spolupatričnosti, keď sme si sadali ku stolu k cudzím ľuďom a vzájomne sme si podávali servítky. 

Spomínam aj na to, ako vedľa nás sedelo jedno dievča s chalanom, ktorý do mobilu vysvetľoval kámošovi, že si má v aplikácii nastaviť svoju polohu a tak sa nájdu. Hoci mu to opakoval hádam štyrikrát, jeho kámoš to stále nechápal, až sa ten chalan vedľa nás naštval a zahrešil - v tom sa zhrozil, hneď sa nám začal veľmi ospravedlňovať a aj so svojim dievčaťom sa pobrali sa preč.  

Ešte si spomínam na veľmi zlatú slečnu v stánku B.1.14 (Eddys fresh) s ovocím, kde sme chodili na ovocné koktaily. Pamätala si môj obľúbený koktail. Spoznala ma možno podľa klobúka, neviem, ale to bolo milé, príjemné. A vôbec, všetci boli milí, usmievaví. Viem, je to biznis, ale predávať štyri dni takmer v kuse, keď je vonku horúco a vo vnútri ešte horúcejšie, to dá zabrať.

Ináč, na Pohode je vždy čisto, ale tentokrát to bolo hádam bez jediného papierika na zemi. Ľudia prirodzene separovali odpad, nikto nič nehádzal na zem a ak niečo aj spadlo, nepovšimnuté to tam ostalo len chvíľočku. Množstvo dobrovoľníkov chodili a zbierali všetko, čo nemalo byť na zemi. Sledovala som to. Fakt to tam bolo dooosť čisté.

Júúúj, a nikdy nezabudnem ani na ten opojný pocit víťazstva

Hrali sme stolový futbal a ja som dala niekoľko gólov. Čo tam potom, že ani neviem ako. Mala som rovnakú radosť, ako potom neskôr večer Belgičania, keď vyhrali v normálnom futbale ani neviem nad kým. Boli sme v Orange aréne sledovať zápas (oficiálny dôvod: "Potrebujeme si nabiť mobily!!!"), chlapi pozerali na veľkoplošnú obrazovku a my, ženy, jedna na druhú s blahosklonným, chápavým úsmevom. Stáli sme pri nabíjačkách a čakali kým futbal skončí a začne zas pohoda.


Po minulé dva roky sme s manželom na Pohode robili dobrovoľníkov v Dobrej krajine. Tentokrát sme si Pohodu naplno užili - a len s našimi deťmi.


Neviem, čo mám na Pohode najradšej. Milujem tie chvíle, keď sa na tento festival po celý rok tešíme. Často si doma rozprávame naše "šialené" zážitky

ako si jeden chalan umýval zuby s jednou rukou a v druhej ruke držal cigaretu, alebo 

ako mi po vlasoch liezol ušiak a pišťali sme obidve s mladšou dcérou od zdesenia tak nahlas, že nás bolo iste počuť až do stanového mestečka na druhom konci areálu, alebo 

ako sa zo mňa deti smiali, že čo to všetko nosím v mojej malej príručnej kabelke a opakovane sa rehoceme pri spomienke

ako nám raz vlani v noci, keď sme hrali karty, do stanu stále niekto hádzal také pecky ako s ping-pongovou loptičkou a ja som sa po chvíli naštvala a na celé stanové mestečko som vykríkla, nech už s tým prestanú ... a v tom mi došlo, že to nám do stanu narážajú chrústy, lietajúce za svetom našej lampy ... no čo vám poviem, pre mňa trapas, pre deti ohromná sranda. Ja ale ešte veľmi rada spomínam, 

ako raz Michal Kaščák na pódiu oznamoval, že sa stratil psík a že majitelia ho nájdu v infostánku a potom to celé chcel povedať v angličtine, ale skomolil slovo "dog" [dog] čiže pes a vzniklo z toho "duck"  [dak] čiže kačka a potom to chcel opraviť, ale už to bolo také domotané, že vyhlásil, že ten psík je určite slovenský a netreba to prekladať. Všetci ľudia sa začali smiať, bolo to také milé, ľudské, sympatické.

Milujem aj tie chvíle, keď si kúpime jedlo, sadneme si na zem (ovšem, na piknikovu deku) a počúvame, ako niekto hraje na klavíri, ktorý je tam "len tak lehce pohodený uprostred Pohody". Keď už v piatok ráno ktosi zahral moju najobľúbenejšiu pesničku, mala som hudobné potreby naplnené viac, ako akýmkoľvek headlinerom.

No, nič ... takto by som vedela pokračovať donekonečna až kým by som nepopísala fakt všetkých tých milión drobných zážitkov. 

Pohoda bola úžasná, lebo takú sme si ju urobili my. Veľmi sa tešíme na ďalší ročník. Lístky na Pohodu 2019 už máme kupené.

A ešte sa veľmi teším na našu prehliadku VEČERNÁ BRATISLAVA, hoci už budem rozprávať len o našich dejinách.