inšpiratívna osobnosť | Mária Masaryková

05.05.2018

Mnohí ju poznáme skôr pod menom Mária Ďuríčková. Bola to spisovateľka. Napísala práve tie knihy, ktoré sme čítali ako prvé. Aj ona je z tých, ktoré mali ťažký osud, ktorému sa nepoddali. Inšpiratívna je však pre mňa hlavne tým, že hoci sa nenarodila v Bratislave, aj ona ju vrúcne milovala a dokázala to spôsobom, ktorý nás dodnes obohacuje.

  • narodila 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine 
  • zomrela 15. marca 2004 v Bratislave

upozornenie k použitiu zdrojov

V texte nižšie použijem, resp. kopírujem citácie a informácie z viacerých rôznych článkov a rozhovorov, ktoré napísali iní. 

Mojim zámerom je skombinovať také fakty, ktoré mi pomôžu opísať práve tie skutočnosti o Márii Masarykovej, kvôli ktorým ju považujem za inšpiratívnu osobnosť.

Detstvo

Vždy ma to fascinuje, ako veľmi vplýva detstvo na náš ďalší osud. Vnímam to hlavne pri štúdiu života inšpiratívnych osobností. Tak tomu bolo aj u Márie Masarykovej.

Mária Ďuríčková občianskym menom Mária Masaryková, rodená Piecková, sa narodila 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine do rodiny roľníka a váženého gazdu. 

Vyrastala v dome obývanom troma generáciami jej rodiny. Vrúcny vzťah si vytvorila najmä so starou mamou z otcovej strany, ktorá deťom pútavo rozprávala staré príbehy a u budúcej spisovateľky vzbudila záujem o ľudovú slovesnosť. 

Popri každodennej práci na gazdovstve si Mária Ďuríčková každý deň našla chvíľku na milované knihy. Jej otec však hovorieval, že sedliacke dievča nemá čítať. 

Vášnivá čitateľka našla spojenkyne v mamke a babičke. Mama jej vymýšľala robotu, kde sa dalo čítať a starká jej nosila knihy od známych. Ľudovú a meštiansku školu vychodila Ďuríčková vo svojom rodisku. (tasr)

Od detstva pracovala na gazdovstve, pásla husi či kravy, vždy s knihou pod pazuchou. V škole sa veľmi dobre učila. Keď napísala slohovú prácu, prečo chce byť učiteľkou, jej slová tak dojali učiteľa, že s farárom a notárom zašli za mojím starým otcom. Prehovorili ho, aby dal moju mamu študovať. (zivot)

Mladosť

Poznám len málo ľudí, ktorí už v detstve vedeli, čím chcú byť. Mladá Mária vždy túžila byť učiteľkou. Tento sen jej pomohli splniť ženy jej rodu, ktoré si cez mladú Máriu možno tiež splnili svoj detský sen.


Učiteľka so žiakmi v triede pred 2. sv. vojnou. (ilustračná foto: kyrkhult)


Keďže chcela byť učiteľkou, v štúdiu pokračovala na učiteľskom ústave v Lučenci (1934-1938). Po maturite učila v Hornom Tisovníku, Žitnej, Omastinej a tiež v Bratislave.

Zoznámili sa v Omastinej, on tam bol riaditeľom školy, ona jeho jedinou učiteľkou, na zaľúbenie sa mali teda ideálne podmienky. 

V detstve sa otec ťažko prebíjal. Keď chcel študovať v učiteľskom ústave, musel si najskôr zarobiť na školné, pracoval v lese a na píle. 

Mama hrala dobre na husliach, otec na harmónium, obaja pekne spievali. Rozprávalo sa, že dedinčania počúvali pod školským oknom ich spev ako koncert.

Manželstvo

Predstavte si. Ešte si pamätáte hrôzy prvej svetovej vojny. Splní sa vám detský sen a celé dni trávite nie len s malými školáčikmi, ktorí bažia po všetkom, čo ich naučíte, ale krásne roky mladosti prežívate v dennom kontakte s milovaným človekom, ktorý zdieľa rovnaké hodnoty ako vy. Vezmete sa. Celý šťastní očakávate bábätko a potom príde druhá vojna a vezme Vám všetko. Sny aj lásku. Oh...


Partizáni v 2. sv. vojne. (ilustračná foto: tasr)


Zobrali sa v roku 1943, ja som prišiel na svet v roku 1944. Otec odišiel do Slovenského národného povstania ešte pred jeho oficiálnym vyhlásením a ostal v horách aj po jeho potlačení. Nepriatelia ho umučili v Hájiku-Cibislavke, kúsok nad automobilkou Tatra v Bánovciach nad Bebravou. Pochovali ho do masového hrobu. Svojho otca som nepoznal, hádam aj preto som tak visel na mame.(zw) 

Mária Ďuríčková, vydatá Masaryková, ovdovela ako mladomanželka s osemmesačným synom. O manžela, ktorý bol povolaním učiteľ ako ona, ju pripravili vojnové udalosti, zabili ho ako účastníka odboja v Slovenskom národnom povstaní.(z)

Tragickú udalosť prežila spisovateľka v súvislosti so svojím manželom Vojtechom Masarykom z Uhrovca. Počas Slovenského národného povstania (SNP) ho zatkli, väznili a nakoniec popravili fašisti. Bolesť z manželovej straty autorka prekonala práve svojou literárnou tvorbou.(ss)

Pseudonym

Zvolila si spisovateľské meno po dievčenskom mene svojej matky Ďuríčková, pretože často musela vysvetľovať, že nemá nijaké rodinné väzby s prvým prezidentom Československej republiky T. G. Masarykom. 

Zdravie

Starí ľudia vravievajú, že keď človeka boli žalúdok, znamená to, že mu v žalúdku niekto leží. Keď ho boli chrbát, že nesie ťažký kríž. Máriu Ďuríčkovú trápila tuberkulóza. Nečudo. Dusila v sebe smútok, clivotu. A nie len to...


Vysoké Tatra pomohli uzdraviť sa aj Márii Ďuríčkovej. (foto: pixabay)


Vytúženému povolaniu sa však mohla venovať len pár rokov. Učila hnlavne na vidieku, po lazoch. V biednych povojnových časoch ju zasiahla zákerná choroba - tuberkulóza.

"Mama sa rok liečila vo Vysokých Tatrách, celý ten čas som bol u starých rodičov. Mal som vtedy osem rokov. Svoj údel niesla veľmi statočne. Pravidelne chodievala na veľmi bolestivé zákroky pre pneumotorax, nemala ma kde nechať, tak som vždy cupital k lekárovi s ňou a čakal som ju za dverami."

To však nebolo všetko, spisovateľka musela znášať aj ďalšie ataky na jej zdravie. Prekonala päť infarktov! Bola však veľmi silná osobnosť, dožila sa úctyhodného veku 85 rokov. 

Život

Z odstupu a nadhľadu sa mi zdá, akoby Mária Masaryková zomrela spolu s manželom. Po celý život už ostala iba matkou a spisovateľkou. Už od života nič neočakávala, ani nepríjmala. Už iba dávala všetkým to, čo v nej bolo.


Mária Ďuríčková napísala stovky kníh a rozprávok pre deti. Niektoré staré vydania sa dajú kúpiť cez bazos.sk


Publikačná činnosť známej slovenskej autorky začala v roku 1951 v časopisoch Zornička a Ohník. 

Knižne debutovala veršovanou Rozprávkou o dedovi Mrázovi (1954), ktorá upútala hravosťou oproti prevládajúcej vojnovej tematike v mládežníckej literatúre. 

Nasledovala zbierka epických básni Čarovná píšťalka (1958) a zbierka krátkych próz pre najmenších čitateľov Zajtra bude pekne (1959). 

Viaceré diela Márie Ďuríčkovej boli sfilmované, napríklad My z deviatej A (1963), A pobežím až na kraj sveta (podľa novely Majka Tárajka, 1981), Kľúče od mesta (1982), Zázračná rosa (1988) či Bratislavské rozprávky (1992-1994). 

Veľký úspech zožali spisovateľkine príbehy dvojičiek Danky a Janky. Kniha vyšla v desiatich vydaniach. Už pri prvom vydaní získala Cenu vydavateľstva Mladé letá a na jej motívy vznikli obľúbené animované televízne večerníčky. 

K dielam významnej predstaviteľky literatúry pre deti a mládež patria tiež knižky Jožko Mrkvička Spáč (1972), Najkrajšie na svete (1976), Zemský kľúč (1986), Janko Hraško (1988) alebo povesti a báje o Bratislave s názvom Dunajská kráľovná (1976) a Prešporský zvon (1978). 

Mária Ďuríčková bola tiež prekladateľkou. Prekladala poéziu i prózu z ruštiny, češtiny a nemčiny,zostavila a literárne upravila viacero klasických rozprávkových diel bývalého Sovietskeho zväzu, napr. Bohatier Kremienok (1965), Laponček Sampo (1974), Sedemfarebný kvietok (1975), Krása nevídaná (1977) či Zázračná breza (1983).

Inšpiratívna osobnosť

Mária Ďuríčková vyrastala na dedine a dlhé roky aj pôsobila na dedinských školách. Príbehy z dedinského prostredia boli zdrojom, z ktorého čerpala pri svojej tvorbe, za ktorú bola oceňovaná už počas života. Tak prečo sa potom pustila do niečoho, čo neurobil nikto narodený v Bratislave?



"Trvalo to celé dlhé roky, čo som sa pripravovala na knihu bratislavských povestí. Chodila som po knižniciach, čitárňach, antikvariátoch. Požičiavala a kupovala som si všetko, čo sa týkalo Bratislavy, či už tej starodávnej, alebo našej, súčasnej. Literatúra o Bratislave začala mi už vytláčať z knižnice ostatné knihy.

A tých pochôdzok po meste a okolí! Tých vlastivedných vychádzok! Každú pamiatku, každý opisovaný objekt som predsa musela vidieť na vlastné oči! Dejisko každej báje i povesti som si musela prezrieť a porovnať s dobovými mapkami, obrázkami alebo opismi. 

Dôkladne som si naštudovala topografiu starej Bratislavy. Neraz som pre jedinú reáliu, pre jediný názov prelistovala aj tucet kníh, alebo som sa rozbehla do múzea, alebo na poradu k tým, čo vedeli a pamätali. 

S obzvlášť radostnými pocitmi som v tej zahmlenej minulosti objavovala slovenský a slovanský živel, ten dôkaz o trvaní, tú pradávnu kontinuitu. 

Akoby som prepadla dajakej objaviteľskej horúčke: len toho čím viac vedieť, čim viacej dopátrať. Ako keď si s vrúcnym zaujatím objasňujeme toho, koho máme radi.

Knihy Dunajská kráľovná a Prešporský zvon venujem našej milej Bratislave, mestu s veľkým srdcom a širokým pohostinným náručím. 

Nezabudnuteľne sa mi vrylo do pamäti, ako sme sa stretli v štyridsiatom piatom, obidve doráňané vojnou, a ako ma toto mesto veľkého srdca pritúlilo pod svoje krídla a poskytlo mi nový domov. 

Vyslovujem mu týmto svoju vďačnosť. A Bratislavčanom, najmä tým mladým, želám, aby sa cez poznanie svojho mesta dopracovali až po lásku k nemu."

Mária Ďuríčková, september 1980



Mária Ďuríčková zomrela vo veku 85 rokov. 

Inšpirovala ma tým, ako sa aj napriek veľkej bolesti a života bez opory milovaného človeka dá žiť plnohodnotný život - a to práve vďaka tomu, že ho naplníme službou pre iných, šírením lásky a nádeje pre iných, spôsobom, ktorý je nám najbližší a najrealnejší. 



No a hlavne ma povzbudila v tom, že hoci nebola rodená Prešpuráčka a milovala svoju rodnú Zvolenskú Slatinu, predsa rodeným Bratislavčanom, svojou prácou dokázala, že aj napriek tomu možno milovať mesto Bratislava.

Ja tiež milujem Bratislavu, aj keď som z východu. A verím, že pre ňu robím aspoň toľko užitočného, ako Mária Ďuríčkova povesťami o Bratislave.