večerná Bratislava | zážitky z 26. 5. 2018

26.05.2018

Prešporské korzo a Bratislavské korzo boli témami našej prehliadky Večerná Bratislava, ktorá bola v sobotu, 26. mája 2018. Tentokrát som sa zamerala viac na opis/ popis/ charakteristiku doby a života ľudí, ktorí sa kedysi chodievali korzovať. V tomto blogu však pripájam aj sľúbené, faktické informácie.


Morový stĺp na Rybnom námestí (foto: Katarína Králiková)


Stretli sme sa na Rybnom námestí, pri Morovom stĺpe a to preto, že prehliadka Večerná Bratislava začína tam, kde tá predošlá skončila, aby sme tak spoločne vytvorili akúsi nadväznosť pri spoznávaní histórie Bratislavy. 

  1. Prvá prehliadka Večerná Bratislava začínala pred Primaciálnym palácom a v téme remeselné cechy  sme prešli po starých uličkách okruhom k Starej radnici. Blog | Večerná Bratislava | zážitky z 24. 2. 2018
  2. Druhá prehliadka začínala na nádvorí Starej radnice a cestou po ďalších starých uličkách sme spoznali napríklad aj funkcie cirkevných predstaviteľov niekdajšieho Prešporka. V závere sme mali pekný zážitok z návštevy kaplnky najstaršieho Bratislavského kostola, v ktorej je najväčší barokový obraz v Európe. Tento kostol, známy ako Františkánsky kostol, bol súčasťou korunovácii kráľov a kráľovien v Prešporku. Blog | Večerná Bratislava, 24. marca 2018.
  3. Preto sme tretiu prehliadku začali pred Dómom sv. Martina, v ktorom sa zvyčajne odohrával hlavný akt korunovácie väčšiny panovníkov Uhorska. Trasa následne viedla ku Chrámu sv. Mikuláša a okolo Žigmundovej brány naspäť až k Rybnému námestiu. Blog |Večerná Bratislava, 28. apríla 2018.

Naša májová trasa viedla cez Hviezdoslavovo námestie, cez ulicu Straková, Ventúrska, Michalská, Sedlárska, Hlavné námestie, Rybárska brána, potom okolo Slovenského národného divadla, popri hoteli Carlton a skončila na Štúrovom námestí. 

Tentokrát som však nerozprávala históriu tej-ktorej ulice, ale snažila som sa mojim hosťom vykresliť život ľudí v minulosti. 

Nesmierne som sa tešila, keď sa hostia čoraz viac zapájali do spomínania a spoločne sme zdieľali spomienky aj názory, aké to kedysi bolo.


Morový stĺp na Rybnom námestí v roku 1903 (zdroj: FB Stará Bratislava na fotografiách a obrazoch)


Na úvod prikladám sľúbené informácie o Morovom stĺpe.

Stavanie morových stĺpov sa do celej Európy, a teda aj na územie vtedajšieho Uhorska, dnešného Slovenska, rozšírilo z Talianska. Na Slovensku je, podľa evidencie pamiatkárov, až 34 morových stĺpov so súsoším Najsvätejšej trojice, označovaných aj ako "Trojičné stĺpy".

Číslo 3 sa so súsoším niekoľkokrát opakuje (dokončený v roku 1713, trojhranný podstavec, traja svätí ako súčasť stĺpa, na vrchole svätá Trojica.) čo je typické hlavne pre umelecké vyobrazenia v minulosti, a teda aj pre barokové obdobie, kedy bol tento Morový stĺp dokončený.

Zaujímavý blog o Morovom stĺpe na Rybnom námestí napísal p. Repta. O stĺpoch ako symboloch všeobecne a pútavo píše v blogu p. Juhásová.

Zaujímavá je aj súvislosť Morového stĺpa na Rybnom námestí v Bratislave s Uhorskou kráľovnou Máriou Teréziou.

Z titulov Márie Terézie (info-zdroj wikipedia, foto-zroj: webumenia) uvádzam len kráľovná Uhorska, lebo ten sa, podľa mňa, najviac týka našej histórie, hoci všetky jej tituly sú takéto:

  1. cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, 
  2. kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, 
  3. arcivojvodkyňa Rakúska, 
  4. vojvodkyňa Parmy a Piacenzy   
  5. veľkovojvodkyňa Toskánska 

Totiž, spomínaný Morový stĺp bol dokončený v roku 1713 a v tom istom roku vydal kráľ Karol VI. slávnu pragmatickú sankciu, vďaka ktorej sa, v roku 1740, stala z jeho dcéry Márie Terézie cisárovná (a neskôr aj Uhorská kráľovná). 

Ona sa významným spôsobom zaslúžila o rozvoj dnešného Slovenska (vtedajšieho Horného Uhorska) a predovšetkým o hospodársky rozmach v Prešporku, s čím súvisí aj búranie hradieb v Prešporku.

Prešporok, až do konca 18. storočia, bolo mestečko za hradbami, ktoré viedli od hlavnej, Michalskej brány, cez dnešnú Staromestskú ulicu až k Dómu sv. Martina, ktorého veža bola súčasťou hradieb. 

Trochu nižšie, pri dnešnej Bibiane bola Vydrická brána a múry hradieb sa tiahli až smerom k dnešnému Slovenskému národnému divadlu kde bola Rybárská brána a potom ďalej cez Laurinskú, kde bola ďalšia vstupná Laurinská brána a odtiaľ smerom cez miesta, kde dnes stojí Stará tržnica, Hlavná pošta až späť k hlavnej Michalskej bráne


Marquartov plán Prešporku v 18. storočí (zdroj: https://www.visitbratislava.com/sk/miesta/mestske-opevnenie/)


Tieto hradby ľudia začali stavať v 13. storočí, po tom, ako kráľ Ondrej III. udelil Prešporku práva slobodného kráľovského mesta v roku 1291. 

Hradby obyvatelia stále spevňovali a azda najviac ich zmohutnili za čias Žigmunda Luxemburského v 15. storočí. 

V tejto súvislosti ma zaujala informácia, že kedysi dávno, teda ešte pred zbúraním hradieb boli za hradbami, teda na území dnešného Hviezdoslavovho námestia, močiare a rozvetvené ramená Dunaja s malými ostrovčekami, na ktorých žili najchudobnejší ľudia a tiež tam boli chatrče rybárov, garbiarov, bitúnky mäsiarov aj ovocné záhrady.  

Preskočíme však teraz v dejinách až do 18. storočia a zistíme, že postupným búraním hradieb od Vydrickej brány (pri Dóme sv. Martina) až po Rybársku bránu (pri dnešnom Slovenskom národnom divadle) začalo vznikať zaujímavé spevnené územie, na ktorom sa mešťania rozhodli vysadiť štyri rady stromov. 


Promenáda v roku 1901 (dnešné Hviezdoslavovo námestie, pohľad od Slovenského národného divadla) (zdroj: https://durinda.blog.sme.sk/c/128099/Bratislava-stratena-v-case-pohladnic.html)


Tým vznikla príjemná alejová promenáda, po ktorej sa ľudia radi prechádzali, stretávali sa tam, zoznámovali sa a postupne vytvorili počiatky obľúbenej činnosti obyvateľov Prešporku, ktorá je známa ako korzovanie. 

Korzo je označenie obyčajne pre tvrdú pešiu zónu v centre mesta, ktorá má reprezentačný charakter a je to väčšinou hlavná ulica alebo niekoľko ulíc a námestí v historickom jadre mesta. 

Obrovské množstvo fotiek a dokumentov a to nielen z čias, ako vyzeralo korzo v Prešporku, je možné pozrieť si na www.pammap.sk. 


Pamäť mesta Bratislavy (PamMap) 

je projekt, ktorého cieľom je sprístupniť dejiny mesta odborníkom aj laikom v modernej - elektronickej - podobe.

Cieľ chce dosiahnuť vytvorením komplexného pamäťového portálu združujúceho odborné texty s digitalizátmi* rôznorodých historických prameňov k dejinám Bratislavy.

Portál je určený širokej verejnosti, ale vďaka zaangažovaniu historikov, archivárov, pamiatkárov a ďalších odborníkov má ambíciu byť zároveň špecializovaným portálom s vedeckým využitím

Uvádza zdroje digitalizátov so signatúrami pamäťových inštitúcií (archívy, múzeá, galérie...).

* digitalizátyjednoducho naskenované fotky, obrázky, filmy, písomnosti. Presnejšie info tu.

Zaujímavým doplnením týchto skutočností sa mi zdala aj informácia o inej Márii Terézii, ktorá sa narodila v šľachtickom dome na Rybnom námestí, kde sme sa stretli.  

Hovorila som aj o Márii Terézii Brunschwickovej, inšpiratívnej osobnosti v našich dejinách, ktorá bola krstnou dcérou uhorskej kráľovnej Márie Terézie. 

Známa je ako zakladateľka prvých materských škôl v Uhorsku a zanietená priekopníčka predškolského vzdelávania a výchovy detí v 18. storočí.

Aj vďaka takýmto osobnostiam si snáď vieme lepšie predstaviť celkovú spoločnosť v niekdajšom Prešporku.

Šľachtici, majstri remeselných dielní rôzneho druhu, obchodníci, úradníci, poverenci kráľa, prísažní mestu (poslanci mesta), predstavitelia cirkví, učitelia, lekári, notári, stavitelia

a v neposlednom rade aj grófky, barónky, manželky majstrov, obchodníkov, továrnikov, mešťanov a ovšem aj ich dcéry a synovia - tí všetci tvorili atmosféru a morálku v Prešporku.

Tú ich, prísnu a etiketou zviazanú, vyvažovali gazdiné, kuchárky, slúžky, komorné a aj tovariši, učni, sluhovia, kočiši, nádenníci a robotníci.

Kdesi medzitým všetkým vytvárali špecifickú skupinu mladí študenti, ktorí mnohí síce pochádzali z urodzených rodín, ale ako to už býva, neraz sa správali, jemne povedané, nekonvenčne.

Samozrejme, tak ako inde, aj v Prešporku boli žobráci, ľahké ženy, cigánky čo veštili z kariet a rôzni tuláci a čudáci. Všetkých však mali mešťania viac-menej pod kontrolou a ich pôsobenie v meste kontrolovali a pokiaľ to bolo možné aj regulovali.

Napríklad v čase morových epidémii, ktoré Prešporok postihli niekoľkokrát, obyvatelia mesta mimoriadne sprísnili vstup cez brány. 

Dokonca, všetky brány, okrem Michalskej brány, uzavreli a sprísnili stráženie. Kontrolovali nie len ľudí, či nejavia známky moru, ale aj všetok tovar, ktorý to mesta prinášali. Obzvlášť listy a poštové zásielky počas morových epidémii museli prejsť dezinfekciou.

Napriek tomu sa morové epidémie Prešporku nevyhli a zomrelo počas nich v jednotlivých obdobiach morových epidémii niekoľko tisíc ľudí.

Čo je ale dôležité pre kontext tohto blogu a našej prehliadky Večerná Bratislava v tejto súvislosti?

Ľudia sa takpovediac starali jeden do druhého. Bohatí pomáhali chudobným milodarmi, dávali im prácu, odpúšťali im dlhy, ich deťom dávali darčeky na Vianoce a je dobré poznamenať, že predovšetkým za svojich zamestnancov a zamestnankyne sa ich páni nie len cítili, ale sa aj považovali za zodpovedných. 

Samozrejme, nie všetci bohatí mali šľachetné srdce. Tento pojem však vznikol práve z toho, že pre šľachticov bolo vecou cti, aby pomáhali chudobným, chorým, slabším.

Ako však plynuli dejiny, šľachtili boli neraz chudobnejší, ako podnikaví mešťania, remeselníci a obchodníci - a tí už nemali v rodovej výchove úctu k chudobným.

Tak či tak. Ako aj dnes, aj vtedy boli medzi každou spoločenskou vrstvou ľudia aj dobrí, aj zlí. 

Rozdiel však vnímame, hlavne v Bratislave, v tom, že kedysi, keď sa ešte volala Prešporok bolo bežné, že každý o každom všetko vedel a v období, keď už sa ľudia začali korzovať o to viac. 


Dámy v 19. storočí - ilustračný obrázok (zdroj: bridz.sk)


Nesmelo sa stať, aby sa mladá dáma, vydatá či slobodná, vybrala na ulicu bez klobúčika a rukavičiek. A už vôbec nie bez patrične dôstojnej gardedámy, alebo otca či brata. 

Absolútne v žiadnom prípade nie sama v sprievode jedného či viacerých mužov. Nie že by sa to nestávalo, veď nekonvenční neboli len mladí muži, ale aj ženy. Podstatné je, že to nebolo vhodné a ostatní mešťania takúto osobu patrične ohovorili a skritizovali. 

Boli dávne časy, kedy za mimoriadne nemravné správanie dávali strážnici takéto osoby na pranier, čož znamenalo, že ich zavreli do klietky hanby.

Až Mária Terézia zrušila mučenie, a aj pranierovanie, a mnohé ďalšie ponižujúce metódy. Ovšem, do praxe sa zavádzali len postupne a pomaly.

V každom prípade, čím väčší škandál niekto spôsobil, tým dlhšie sa o ňom rozprávalo. A to aj počas večere, na ktorej sa povinne stretávala celá rodina. 

Pochopiteľne k večeri prichádzali všetci slávnostne oblečení a upravení. Jedli z najlepšieho porcelánu, aký mali. 

Chceli sa tak, hlavne neurodzení, avšak bohatí mešťania, čo najviac prispôsobiť šľachtickým rodinám. Neraz sa stalo, že do rodiny prijali hoc aj chudobného, ale urodzeného ženícha, ktorý sa pýšil aspoň najnižším titulom barón.

Zaujalo ma však, že bolo vecou prestíže, aby si k večeri vždy prizvali hosťa, pokiaľ možno, čo najvzácnejšieho - kňaza, učiteľa, doktora, advokáta a iste najradšej nejakého šľachtica. 



Takým sa pre mnohé ovdovelé šľachtičné - stal aj náš slávny Schone Náci, inšpiratívna osobnosť v tom, ako nájsť cestu ku splneniu svojho sna, aj keď sa zdá nemožná

Táto známa osobnosť niekdajšieho Prešporka mnohým obyvateľom pripomínala staré krásne predvojnové časy. 

On totiž, nie len že chodil oblečený, už na vtedajšiu dobu, veľmi starosvetsky, ale on sa tak zároveň aj správal. Ľudia ho za to mali veľmi radi. 

Bol mimoriadne zdvorilý, úslužný, krásne spieval a všetky slečny a dámy zdravil v troch prešporských jazykoch slovami "ruky bozkávam".

Pri štúdiu materiálov ma zaujalo, aké mali ľudia kedysi byty

Aj tu platilo, že čím bohatšia rodina, tým viac izieb mali. Nesmel chýbať predovšetkým salón, ktorý bol reprezentačnou miestnosťou na príjimanie vzácnych hostí. 

Zo starých filmov si iste vieme predstaviť, ako vyzeral. Preplnený nábytkom, dekoráciami, ktoré mali dosviedčať čo najvyššiu úroveň rodiny.


V mnohých domácnostiach bol klavír symbolom noblesy. (ilustračná foto, zdroj: render)


Meštianske domácnosti mali zvyčajne okrem hlavného reprezentačného salónu s klavírom, tiež pracovňu pre domáceho pána, aj menší salón, niekde nazývaný ako knižnica, alebo dámska izba. 

Nechýbala hosťovská spálňa, spálňa pre deti a spálňa pre domácich. Samozrejme, mali aj kuchyňu, komoru, kúpeľňu a tiež izbu pre slúžky.

Zaujímavé je, že nábytok kedysi tvoril vzácnu súčasť dedičstva po predkoch a s veľkou úctou ho opatrovali. Išlo pochopiteľne o staré sekretáre, vitríny, pracovné stoly, komody a predovšetkým príborníky, v ktorých bol vystavený najlepší porcelán. 

Toto zariadenie bolo vyrábané na mieru, bolo teda jedinečným originálom, ktorým sa pýšili celé generácie. 

Rovnako sa pýšili aj vystavenými suvenírmi z ciest. 

Veľmi bežné bolo, že mali na znak úcty, vystavený obraz kráľa či kráľovnej a takmer v žiadnej domácnosti nechýbali portréty predkov a svätcov.


Snažila som sa opísať život v Prešporku tak, ako si ho predstavujem ja na základne prečítaných publikácii, ktoré napísali historici a odborníci na dejiny Bratislavy.


Toto všetko vytváralo to, čomu by sa snáď dalo povedať malomeštiactvo aj keď Prešporok, ktorý bol odjakživa jedným z najväčších miest v Uhorsku.

Hudba a umenie boli súčasťou života ľudí vo všetkých spoločenských úrovniach. V Prešporku mešťania veľmi radi navštevovali divadelné predstavenia, opery a koncerty. 

V 20. storočí bol napríklad "centrom hudby" aj Albrechtov dom na Kapitulskej ulici. 

Malé hudobné vystúpenia si mešťania často robievali doma, vo svojich salónoch, avšak predsa len, najradšej sa stretávali na verejných miestach, kde zároveň mohli predviesť svoje nové róby a nadviazať neformálnym spôsobom pracovné aj osobné kontakty. 

Jedným z najobľúbenejších miest bolo Mestské divadlo, dnešná historická budova Slovenského národného divadla.


Budova prešporského divadla v roku 1919 keď sa mesto premenovalo na Bratislavu. (zdroj: bratislavaden)


Z histórie divadla, v súvislosti s témou Prešporského korzovania, ma najviac zaujalo to, že hoci budova patrila mestu, radní páni ju prenajímali divadelným riaditeľom, aby tam realizovali také predstavenia, ktoré mali prešporčania najradšej.

Špecifikum divadla v Prešporku bolo, že si tam divadelnú sezónu striedali dvaja riaditelia - a  to nemecký a maďarský. 

Až do Rakúsko-Uhorského vyrovnania v roku 1867 sa v Prešporku hovorilo hlavne po nemecky. Preto aj nemecký riaditeľ dostával tú lepšiu, zimnú sezónu a maďarský riaditeľ sa musel uskromniť s letnou sezónou, teda s časom, kedy ľudia menej chodili do Mestského divadla, kedže k dispozícii boli aj iné podujatia pod holým nebom.

Rakúsko-Uhorské vyrovnanie, o ktoré sa do istej miery zaslúžila aj cisárovna Sissi, spôsobilo silnú maďarizáciu. Jej súčasťou bolo aj presadzovanie maďarčiny a to príkazom z kráľovského dvora. To si vydobyli maďarskí šľachtici na čele s Lajosom Kossúthom, po ktorom bolo v istom období pomenované aj celé dnešné Hviezdoslavovo námestie.

Maďarský riaditeľ dostával v nasledujúcich rokoch lukratívnejšiu, zimnú sezónu. Pochopiteľne nepáčilo to ani nemeckému riaditeľovi, ani nemecky hovoriacim prešporčanom, ktorí spočiatku stále tvorili väčšinu obyvateľstva. 

Pochopiteľne sa preto búrili a na maďarské divadelné predstavenia z princípu nechodili, čo spôsobovalo maďarskému riaditeľovi divadla značné finančné straty.

Dôležité je, podľa mňa poznamenať, že viac ako maďarský jazyk, ktorému dobre rozumeli aj nemecky hovoriaci mešťania (a naopak, maďari rozumeli aj po nemecky), teda, že viac im vadilo to prikazovanie a nariaďovanie z kráľovského dvora, než maďarčina ako taká.

Celá, skutočne zaujímavá história Slovenského národného divadla je popísaná v tomto rozsiahlom príspevku p. Laslavíkovej.

Ako čas plynul, silnej maďarizácii nakoniec podľahli aj obyvatelia Prešporka a tak, ako sa postupne zvyšoval počet maďarsky hovoriacich ľudí, prirodzene sa znižoval počet nemecky hovoriacich ľudí.

Len na okraj dodávam, že podľa štatistických údajov ešte v roku 1900 hovorilo v Bratislave len niečo cez 10% z celkového počtu obyvateľov. 

V nasledujúcich desaťročiach podľahli obyvatelia Prešporka dokonca takému javu, akému by hádam ani nikdy neuverili, že sa to môže stať.

A predsa, už v prvej polovici 20. storočia bolo vtedajšou vládou nariadené používanie slovenského jazyka a to aj v Prešporku, ktorý sa, podľa nemalého počtu vtedajších obyvateľov, stal proti ich vôli dokonca hlavným mestom nového vytúženého štátu Slovákov. A tak, v roku 1919 zanikol Prešporok a vznikla Bratislava.

Treba však povedať, že na úzmení dnešnej Bratislavy s najväčšou pravdepodobnosťou ako prví žili Slovania. 

Bolo to ešte predtým, než na územie vtedajšieho Prešporka pozval kráľ Belo IV. nemecky hovoriacich hostí. 

Chcel, aby zaľudnili toto mesto aj celú krajinu dnešného Slovenska po tom, ako po morových epidémiách, hlade, chudobe a následkom tureckých vojen vymrela veľká časť obyvateľstva.


Niekdajšie "Divadelné námestie" pred budovou Mestského divadla (zdroj FB Staré fotky Bratislavy)


Slovenské národné divadlo sa tak stalo mojím mostíkom medzi opisom Prešporského korza a opisom Bratislavského korza, aj keď už počas trasy som sa snažila čo-to povedať aj o slávnych povojnových rokoch korzovania v Bratislave, na ktoré si ešte mnohí súčasníci spomínajú.

V Bratislave hlavné korzo tvoria predovšetkým ulice Michalská, Ventúrska a Strakova, Hviezdoslavovo námestie. 

A tiež smer známy ako "študenstké korzo", ktoré viedlo z Michalskej, cez Sedlársku, Hlavné námestie, Rybnú bránu, Laurinskú a Hviezdoslavovo námestie až po nábrežie Dunaja.

Známe bolo aj tzv. "Anča korzo" na dnešnom Námestí SNP, na ktorom sa stretávali chudobnejší obyvatelia Prešporka.

Korzovanie malo svoje pravidlá. Chodilo sa v švorici do kruhu od Michalskej brány dole k nábrežiu Dunaja a naspäť.  

Za ten čas každý každého niekoľkokrát stretol, pozdravil, prehodil pár viet a hlavne zistil "čo nové".


Bratislavské "študentské" korzo (zdroj: FB Staré fotky Bratislavy)


My sme takto nejak chodili dokola po chodbe počas veľkej prestávky na základnej škole. Dnes ma fascinuje, že mi vtedy ani len nenapadlo, že by to mohlo byť aj inač. 

Nikto nešiel do protismeru. Keď som chcela isť vedľa niekoho iného, tak som chvíľu postála bokom a vrámci kolečka som sa potom pripojila s inej kamarátke. 

Dokonca, hoci som bola tiché a plaché dievčatko, nemala som problém zaradiť sa do kruhu aj sama a ono sa mi vždy niekto prihovoril, alebo ja jemu. 

Za ten jeden-dva-tri okruhy som si aj so spolužiačkou z iného ročníka utvorila akési puto a potom sme sa už zdravili ako "dobré známe". 

Takto nejako si predstavujem aj niekdajšie bratislavské korzovanie. 

Navyše, ako som čítala a počula, korzovať sa bolo tak trochu povinnosťou medzi mladými. Dnes by sa to dalo prirovnať možno k Instagramu alebo Twitteru - kto tam nie je, akoby ani neexistoval.

V každom prípade, hlavne pre mladých ľudí bolo absolútnou samozrejmosťou, že sa večer stretnú na korze. Dokonca sa tak aj zdravili. Namiesto "Ahoj" si povedali "Večer na korze".

Zistila som, že slávny Oscarový film s Jozefom Krónerom, Obchod na korze sa nie len že nenatáčal v Bratislave (to som vedela), ale ani jeho predlohou nebolo korzo či obchod v Bratislave, ale v Humennom.

Pri opisovaní atmosféry Bratislavského korza som si uvedomila, že je obrovský rozdiel, keď si to predstavujem pri čítaní a keď to potom mám opísať slovami mojim hosťom počas prehliadky. 

Dokonca aj teraz, pri opisovaní v blogu je to také zvláštne, lebo viem, že niektorí ľudia si to ešte živo pamätajú a ja som to nezažila a mám o tom rozprávať? 

Poviem vám moje dojmy.

Ktokoľvek rozpráva o korze, zakaždým mám pocit, že ožije. Ovšem, spomienky na mladosť máme mnohí väčšinou pekné. Ako, opäť múdro, poznamenala moja hosťka, funguje spomienkový optimizmus. 

Veľmi ma preto potešilo, keď moji hostia začali sami spomínať a rozprávať sa o korze. A tiež o tom, ako kedysi Bratislava vyzerala, ako si ju pamätajú. Škoda len, že sa nám čas krátil ...

Mne sa veľmi páči, keď sa hostia počas prehliadky pýtajú na to, čo ich zaujíma, alebo keď hovoria o tom, čo poznajú zo skúsenosti, alebo z vlastných vedomostí.

Stáli sme pri niekdajšom Mliečaku, na mieste ktorého dnes stojí McDonald´s na Hviezdoslavovom námestí. V tej budove boli takmer vždy lahôdky, cukráreň alebo spomínaný Mliečak.

Nárožie Rybárskej brány a Gorkého ulice bolo vždy ideálne miesto pre občerstvenie. Už v roku 1881 tu bola predajňa bratislavských rožkov, neskôr tam bola vyhľadávaná pekáreň. 

Od roku 1909 vlastnil pekáreň cukrár August Stürtzer, pričom ju pretvoril na cukráreň a neskôr preniesol na Sedlársku ulicu - a to je tá cukráreň, ktorú rád navštevoval náš Schone Náci

Čas sa nám krátil a tak sme sa od spomínania pri divadle presunuli ku hotelu Carlton. 


Hotel Carlton a Savoy v Preporku koncom 19. storočia (zdroj: pinterest)


Tu som už veru absolútne nevedela, čo z jeho bohatej a zaujímavej histórie povedať, obzvlášť, keď som vnímala, že medzi hosťami sú aj ľudia, ktorí o tomto hoteli už čo-to vedia a tiež takí, ktorí o jeho histórii počujú prvýkrát. 

Nehovoriac o tom, že sme mali posledných 5 minút. 

Ako vždy, aj teraz som sa snažila porozprávať to, čo je na jeho histórii najviac zaujímavé pre mňa.

... ach, to zbieranie skúseností... 

Naša prehliadka skončila na Námestí Ľudovíta Štúra, na mieste, kde kedysi stála socha, resp. súsošie Márie Terézie. To bolo zničené českými legionármi, ktorí týmto gestom ničili všetko, čo pripomínalo skostnatenú Rakúsko-Uhorskú ríšu Habsburgovcov.


Socha Márie Terézie v roku 1897. (zdroj: pinterest)


Toto ničenie bolo rovnako zbytočné, ako búranie Židovskej ulice kvôli stavbe Mosta SNP v 70. rokoch 20. storočia. 

Patrím k tým, ktorí dodnes nechápu, prečo je treba ničiť pekné veci, keď podstatné o čo pri zmene ide je zmena myslenia ľudí. 

Žeby tie symboly, ktoré si ľudia vytvárajú boli stále také silné, hoci sú to v podstate len diela, budovy, veci, ktoré samotné nemôžu za to, kto ich vytvoril a s akým úmyslom. 

Nuž, fakt je ten, že trestané boli nie len historické pamiatky, ale aj ľudia. To je však už iný príbeh. 

V závere prehliadky som si dovolila pozvať hostí na podujatie Víkend otvorených parkov a záhrad, ktoré bude 1. - 2. a 3. júna 2018.

Napríklad taká Kochova záhrada bude zatiaľ prístupná bez registrácia. Odporúčam sledovať priebežne info tu: https://www.vopz.sk/park/179-kochova-zahrada 

Obzvlášť všetkých pozývam do Lisztovej záhrady, v ktorej budem aj ja sprevádzať.

Verím, že vás zaujali informácie, ktoré som sa snažila zdieľať mojim hosťom počas prehliadky Večerná Bratislava. Teším sa už veľmi na ďalšie stretnutie, ktoré bude v sobotu, 23. júna 2018 o 18:00 hodine na Námestie Ľudovíta Štúra.


Napíšte  mi, prosím, Vašu spätnú väzbu, čo sa vám páčilo, čo by ste navrhovali urobiť ináč. Budem veľmi vďačná, ak mi pomôžete zlepšiť sa, aby som pre vás robila príjemné prehliadky. Potešia ma aj povzbudivé slová, lebo priznám sa, sebakritická som až až...