večerná Bratislava | zážitky z 24. 2. 2018

25.02.2018

V sobotu, 24. februára 2018 sme mali prvú prehliadku s názvom Večerná Bratislava. Bola to historická udalosť v mojom živote. Veľmi som chcela, aby moji hostia mali pekný zážitok. Studený vietor síce zmenil moje plány, ale ukázalo sa, že pekné zážitky môžu byť aj tie celkom nečakané.



Stretli sme sa na Primaciálnom námestí a vzhľadom na zimu som vďačná, že sme všetci prišli načas a tak prehliadka začala vo chvíli, keď hodiny na radnici odbili šiestu. 

Mojim milým hosťom som porozprávala čo to o Primaciálnom paláci, avšak hlavne som sa snažila upriamiť ich pozornosť na tympanón nad vstupnou bránou. 

Je na ňom totiž motív, ktorý ma fascinuje nie len tým, čo je na ňom vyobrazené, ale aj tým, ako je to urobené.

Tympanón je taký trojuholníkový reliéf, obrázok. Na Primaciálnom paláci je v tympanóne vyobrazený alegorický (čiže taký umelecko-symbolický) motív cirkvi a jej moci (lev), ktorej podlieha celé Uhorsko od rieky Dunaj (muž vľavo) až po rieku Tisa (muž vpravo). 

Táto maľba bola už v 19. storočí poškodená vplyvom počasia. Do dnešnej podoby ju upravil Ernest Zmeták v 20. storočí. 

Údajne strávil dlhý čas detailným prekresľovaním motívu na skicár a potom na základe toho vytvoril mozaiku z tisícky drobných kamienkov, ktoré nazbieral s pomocou študentov. 

Ja proste rada rozprávam nielen o všeobecných historických udalostiach, ale aj o konkrétnych ľuďoch, ktorí tvorili a uchovávali dejiny.



Presunuli sme sa po Klobučníckej ulici a zastali sme na križovatke s Nedbalovou. Klobúky sú moja srdcová záležitosť a preto som sa snažila povedať o klobučníkoch všetko zaujímavé, čo mi napadlo. 

Ich remeslo zažívalo najväčší "boom" v 16. a 17. storočí, teda po slávnej bitke pri Moháči. Klobučníkov bolo tak veľa, že v tom čase mali dve ulice - a to práve Klobučnícku a terajšiu Nedbalovu. 

Mňa na nich fascinovalo aj to, aké mali prísne a do detailu prepracované pravidlá nie len na prácu a ceny. 

Pravidla mali aj na bežný život učňov a tovarišov, nuž a obzvlášť pre tých, ktorí sa chceli stať majstrami. Nevedela som však vysvetliť, ako kedysi overovali to, či tovariš nemá žiadne záväzky voči žene.

Kráčali sme ďalej cez Uršulínsku a Františkánsku ulicu, na ktorých som sa snažila preniesť mojich milých hostí v čase do stredoveku. 

Vtedy bola Františkánska záhrada obostavaná hrubým múrom, aby v nej mohli rehoľníci rozjímať. Rušil ich však hluk z Krámového trhu na Uršulínskej. 

Doma som si potom pospomínala ešte na jednu zaujímavosť o Františkánskej záhrade, o ktorej porozprávam nabudúce.

Uprostred našej trasy nás potešil celkom príjemný a úplne neplánovaný zážitok. Ja totiž rada nazerám do starých dvorov a okien, som akosi zvedavá ako to tam vnútri vyzerá. 

Od radosti, akú sprevádzam príjemnú skupinu ľudí som si zmyslela, že nazrieme do nádvoria renesačným arkádovým balkónom v hoteli Arcadia na Františkánskej ulici. 

Potichučky sme tam vošli, aby som hosťom ukázala to, čo som chcela. 

Zrazu sa nám prihovoril elegantný pán, zamestnanec hotela a upozornil nás na zaujímavý prvok na balkóne. A potom ešte na jeden. A ešte nám porozprával o balkóne určenom pre konkubíny. A ešte nám povedal o požiari v kuchyni, ktorý tam bol tuším v 18. storočí. 

Veľmi pekne rozprával a tak sme ho požiadali, nech nám povie ešte niečo. Zaviedol nás teda k miestu oproti hotelu a ukázal nám čo sa tam nachádza. Počas ďalšej prehliadky to miesto určite navštívime. 

Na záver nám ešte povedal veselý príbeh o zámočníkovi a potom sme sa s vďakou už rozlúčili.



Nešli sme však príliš ďaleko, lebo hneď vedľajšia budova ukrýva zaujímavú udalosti v dejinách Bratislavy, teda vlastne v dejinách vtedajšieho, husitami ohrozovaného Prešporku.

Nuž a pokračovali sme na ďalšiu moju obľúbenú prešporskú uličku, na Zámočnícku

Chcela som spustiť svoj prejav o zámočníkoch a ich cechových reguliach, keď sa v tom zrazu otvorili malé čierne dvierka v rohu ulice. 

Vyšiel taký pán a pýtal sa, čo my tu robíme. Nejako sa nám tak rozprúdila debatka, že sme sa išli zohriať do jeho predajne vinylových platní. 

Vytiahli z neho a jeho kolegu všetko, čo vedeli o histórii tejto ich čarovnej miestnosti. Ukázali nám miesto, z ktorého kedysi viedli schody do pivnice a tiež malú tenkú železnú tyč, ktorá údajne drží celý dom s hrubými múrmi pokope. No zaujímavé.

Na Zámočníckej ulici som ešte mojim hosťom porozprávala o dome, v ktorom žil významný historik, kňaz a pedagóg František Flórius Rómer a aj o ňom.

V jeho dome teraz majú priestory mimovládne organizácie, napríklad aj nezisková organizácia Národný Trust, ktorá od piatku 1. júna do nedele, 3. júna 2018 organizuje Víkend otvorených parkov a záhrad.

Kráčajúc po starej dlažbe sme si prehliadli aj maľby obrazov Panny Márie, ktorá mala domy chrániť pred ďalšími požiarmi. Tu som povedala aj o tom, prečo sú na domoch "napoleonske gule".

Ďalšie zastavenie sme mali na Michalskej ulici, kedysi slávnej Jantárovej ceste. Zo všetkých úžasných historických udalosti a významných budov som si (vzhľadom na vietor fúkajúci spod Michalskej brány) vybrala opäť to, čo sa mi zdalo najzaujímavejšie. 

Rada totiž pátram po dôvode, prečo je to či ono také či onaké. 

Nuž a dlho mi vrtalo v hlave, prečo majú hodiny na Michalskej veži namiesto dnešnej rímskej štvorky v tvare IV štyri rovnaké čiarky. Nedávno som to konečne zistila a o toto poznanie som sa podelila s mojimi hosťami. 

Na tomto mieste som sa rozhodla udeliť mojim prvým hosťom právo doživotnej bezplatnej účasti na všetkých mojich prehliadkach, ako vďaku za dôveru v moje schopnosti, ktoré dovtedy nepoznali a tiež za výdrž v zime a vetre, nuž a hlavne od radosti, že som si mohla splniť svoj sen pracovať ako sprievodkyňa dejinami. 

Týmto som zároveň chcela premostiť a ukázať v praxi, ako to prebiehalo v 13. storočí, keď napríklad kráľ Ondrej III. udelil obyvateľom Prešporku mestské výsady, alebo v 15. storočí, keď kráľ Matej Korvín udelil mestu právo meča a bolo potrebné zriadiť funkciu kata.

To sme sa už ale presunuli na ďalšiu ulicu, kedysi Katovu, dnes na Baštovu ulicu. Nuž takto o tejto ulici: "Dejiny sú také, aké sú, nie len romantické a počestné, ale aj realistické a kruté, v každom prípade zaujímavé, také, akí sme aj my ľudia. A Baštova ulica so svojou históriou je toho príkladom".

Podobne smutno-krutým príkladom je aj legenda o veži na kostole Klarisiek a vlastne aj celý kostol a kláštor so svojou striedavou cirkveno-svetskou históriou. 

Na križovatke ulice Na vŕšku a Kapitulskej sme sa znova na chvíľu vrátili k téme hradby, aj keď pre veľkú tmu sme už Baxovu vežu nevideli. Obhliadli sme si z diaľky aj "zrúcaninu" kedysi slávneho Esterházyho paláca z 18. storočia. 

Tu na tomto mieste chcem zároveň informovať o tom, čo som sľúbila. 

Ulica Kapitulská bude verejnosti sprístupnená a budú takmer všetky jej dvory a nádvoria otvorené v sobotu, 5. mája 2018. Podujatie Kapitulské dvory 2018 organizuje občianske združenie Oživme Kapitulskú.

Naša cesta pokračovala cez podchod podpod terajšiu Univerzitnú knižnicu, pôvodne však popod palác Uhorskej kráľovskej komory

Na chvíľu sme nazreli do vnútorného dvora oproti a potom sme pokračovali cez Michalskú ulicu smerom na Bielu

Hoci bola tma, podarilo sa nam ešte čo-to vidieť namaľované na budove, v ktorej sa nachádza Múzeum obchodu, Múzeum Artura Fleischmanna a najmladšie divadlo v Bratislave Arteatro.

Na Františkánskom námestí sme sa začali lúčiť a naša prehliadka skončila pred budovou Starej radnice na Hlavnom námesti. 

Tam, vo vnútornom nádvoria Starej radnice sa stretneme znova o mesiac, v sobotu, 24. marca 2018 o 18:00 hod.

Týmto chcem úprimne zo srdca poďakovať mojej najlepšej priateľke Erike Pašinskej za mega podporu a fotenie.

Veľmi ďakujem mojim hosťom za ich účasť, pozornosť, za výdrž a milé poznámky. Mala som radosť sprevádzať vás. 

(vďačná budem aj za spätnú väzbu mailom na info@katarinakralikova.sk alebo v komentári pod textom)

Boli sme veselá skupinka a verím, že sa ešte stretneme v plnej zostave spolu s ďalšími hosťami. Na všetkých sa už veľmi teším.

V hlave sa mi už tvoria nápady na nové trasy a miesta, ktoré stojí za to vidieť. Už aby bola sobota, 24. marca 2018.