večerná Bratislava | zážitky z 22. 7. 2018

23.07.2018



Človek (ja) sa vždy poteší, keď sa môže podeliť s ľuďmi o to, čo ho najviac zaujíma. Obzvlášť, keď jeho poznatky dopĺňajú. Prehliadka VEČERNÁ BRATISLAVA, v nedeľu 22. júna 2018, bola obohatená o zaujímavé a autentické rozprávanie hostí.


Začali sme tam, kde skončila predchádzajúca prehliadka VEČERNÁ BRATISLAVA v júni 2018, teda pred Univerzitou Komenského na Šafárikovom námestí.


V úvode som sa snažila povedať hosťom hlavne to, čo ma najviac zaujalo v životopise Pavla Jozefa Šafárika, podľa ktorého je toto námestie pomenované.  



Hovorila som aj o tom, ako asi toto miesto vyzeralo. Na začiatku 19. storočia to boli len brehy Dunaja. Všetko sa zmenilo, keď postavili železný most Františka Jozefa (dnes Starý most). 


Pohľad na Šafarikovo námestie z Mosta Františka Jozefa. Vľavo dom, ktorý zbúrali a na jeho mieste postavili Štátny obchodný palác (od roku 1937 v ňom sídli Univerzia Komenského). (FOTO: magazin.novelido)


V súvislosti s výstavbou na Šafarikovom námestí som spomínala aj životný príbeh  Maxa Sterna, svetoznámeho filatelistu. Žil a zomrel v Austrálii, kde po návrate z koncentračného tábora emigroval. Tam dostal aj čestný rytierský rád za filatelistiku, ktorý mu udelila kráľovná Alžbeta II. Avšak, narodil sa a detstvo strávil v tom krásnom secesnom dome na rohu Šafárikovho námestia a Dostojevského radu.


Nárožná budova na novovznikajúcom námestí mala pôsobiť ako palác. V skutočnosti to však bol meštiacky nájomný dom. Byt tu mali prenajatý aj rodičia Maxa Sterna. (FOTO: ujszo)


Veľmi rada čítam o tom, ako ľudia v Prešporku kedysi žili a s nadšením o tom rozprávam. 

Tentokrát som hovorila aj o tom, že starí prešpuráci si vytvorili azda najviac spolkov na jedno mestečko v celom Uhorsku. Jeden z nich, Bratislavský okrášľovací spolok, sa zaslúžil aj o vznik parku na dnešnom Šafarikovom námestí s Kačacou fontánou.


Kačacia fontána je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Na motívy lokálnej legendy ju vytvoril v roku 1914 bratislavský sochár, vtedy 31-ročný Róbert Kühmayer.


Bola som nadšená, keď nám hosťka Marieta rozprávala svoju verziu legendy o Kačacej fontáne. Tá jej sa mi viac páčila ako tá moja. Potvrdzuje sa zároveň pravidlo, že každá legenda má viacero verzií.


Štúrova ulica v čase,  keď sa ešte bola pomenovaná podľa "Železného ministra" Gábora Barossa. Za 44 rokov svojho života sa zaslúžil o rozvoj pošty, telegrafných a železničných služieb v Uhorsku. Dal tiež vybudovať železný Most Františka Jozefa, cez ktorý v rokoch 1914 - 1935 jazdila legendárna Viedenská električka, ktorej koľaje viedli aj cez Barossovu (dnes Štúrovu) ulicu. (FOTO: imhd)


Zo Šafarikovho námestia sme potom kráčali hodnú chvíľu po Štúrovej ulici. Tá je plná nie len zaujímavých stavieb, ale aj ľudských osudov. Jedným z nich je aj životný príbeh kaviarnika Karla Blaha, ktorý sa z obyčajného čašníka vypracoval na bohatého hoteliera a napríklad v Prešporku si postupne kúpil aj budovu, v ktorej zriadil kaviareň a hotel Krym. 


"Bláhovu kaviareň navštevovali umelci Emo Bohúň s priateľmi, neskôr maliar Štefan Bednár." MUDr. Sečanský z knihy Spomienky lekára.  Budova, v ktorej mal Karol Blaho najprv kaviareň, neskôr hotel Krym. (FOTO: pluska).


Moja hosťka, p. Černáková mne a hosťom objasnila, že budovu hotela Krym pôvodne postavila vychýrená prešporská architektonicko-staviteľská spoločnosť Kittler & Gratzl pre vlastné účely, ale postupne prenajali a popredali priestory Karolovi Blahovi. A to najprv len kaviareň na prízemí a neskôr aj celú budovu, v ktorej si zriadil hotel.


Reprezentatívny palác si gróf Hilarius (Vidor) Csáky dal postaviť ako 42-ročný, teda v čase, keď často cestoval zo Spiša do Prešporku.


Palác Vidora Csákyho na Štúrovej ulici sme nemohli vynechať.  Prikladám veľmi zaujímavý rozhovor s jeho vnukom, ktorým je Móritz Csáky, významný rakúsky historik. 

Zaujalo ma, že rod Csákyovcov vlastnil aj Spišský hrad a aj prvé divadlo v Prešporku. Môj hosť Andrej však podotkol, že toto divadlo nemohol dať postaviť Vidor Csáky, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia. Vŕtalo mi v hlave, ktorý Csáky ho teda dal postaviť. 

Prehľadne o šľachtických rodoch a teda aj o Csákyovcoch píše bratislavský historik Štefan Holčík"Do histórie mesta sa gróf Georg (Juraj) Csáky zapísal najmä výstavbou prvej stálej murovanej divadelnej budovy, ktorú dal postaviť na mestskom pozemku pred demolovanou Rybárskou bránou. V divadle sa začalo hrať v roku 1776 a používali ho nepretržite až do roku 1885."

Palác grófa Vidora Csákyho z vnútra si môžete pozrieť na fotkách po jeho krásnej rekonštrukcii. Teraz tam sídli Kórejske veľvyslanectvo, avšak moja milá hosťka, pani J. nám spomínala, ako v tejto budove kedysi bola nemocnica, do ktorej chodievala. 

Na Štúrovej ulici je viacero krásnych stavieb, ktoré navonok pôsobia ako paláce, avšak v skutočnosti to boli nájomné domy. 


Landererov palác s nájomnými bytmi je jeden z tých, ktoré dodnes pôsobia nádherne.


Keď som začala rozprávať o tom, s čím súvisela stavba takýchto nájomných domov, cítila som, že už sa veľmi "zakecávam" a čas prehliadky neúprosne plynie. 

Nájomné domy - to sú totiž stovky drobných príbehov o rodinách, ktoré prišli z rôznych kútov Slovenska za prácou do Prešporku. Mnohí prichádzali ako slobodní, viacerí už aj s rodinou. 

Opäť mi plesala duša radosťou, keď nám moja hosťka pani J. rozprávala o tom, aký bol systém platenia činžovného. Pekne v hotovosti, zapísané do zošita v duchu "Co je psáno, to je dáno!".

Laurinská ulica bola pre mňa výzvou. Vznikať začala už v praveku ako Poddunajská obchodná cesta. Dlhé roky tvorila aj s Panskou jednu spoločnú ulicu nazývanú logicky - Dlhá ulica.

Dlhá, predlhá je aj jej história a mne trvalo dlho, kým som sa rozhodla, čo o nej hosťom porozprávam. Aj na tento ulici sme sa zdržali dlho. Dlhšie, ako bol plán.


Hodnú chvíľu sme sa rozprávali o zvláštnom lomenom dome na Laurinskej ulici, v ktorom donedávna bola kaviareň u Anjelov. 


Na Laurinskej totiž snáď ani nestojí budova, ktorá by nesúvisela s nejakou zaujímavou informáciou.  


Budova v strede záberu bola zbúraná a v roku 1947 na jej mieste vyrástla budova dnešného divadla P.O.Hviezdoslava. Tento záber je z obdobia asi rok pred jej zbúraním, za Slovenského štátu za vojny.  (TEXT a FOTO: BA.FOXY)


Zaujímavá je napríklad už samotná Laurinská brána, ktorú dnes pripomína len mreža a platňa na zemi pod ňou. 


Cez Laurinskú bránu plánovali českí stúpenci Jána Husa potajomky dobyť Prešporok tak, ako sa im to podarilo v Trnave. 


Vedľa Laurinskej brány (viď obrázok) stáli dve bašty. Mäsiarska a Pekárska. 

Zarozprávala som sa o tom, prečo "vlastnili" tieto bašty remeselné cechy. Tiež o tom, ako to v takých cechoch fungovalo.


Pekári mali baštu približne na miestne dnešného Divadla P. O. Hviezdoslava. 


U pekárov ma napríklad zaujalo, že vysokú kvalitu pekárenských výrobkov dosahovali tým, že na každý bochník museli vtlačiť čosi ako pečať s rímskou číslicou, podľa ktorej sa dalo identifikovať, ktorý pekársky majster chlieb upiekol. Pekári patrili k najstarším a najbohatším cechom a delili sa na čiernych (piekli chlieb) a bielych (piekli pečivo).


Mäsiarska bašta bola neďaleko prvého mrakodrapu v Prešporku, ktorý si dal postaviť vychýrený obchodník s mäsom Rudolf Manderla.


Mäsiari boli najbohatším cechom. Obchodovali nie len s výsekmi mäsa, ale aj s dobytkom. Zaujalo ma, že vo svojom cechovom štatúte mali zakomponovanú povinnosť otvoriť predajňu o deviatej hodine ráno. Kto tak neurobil, platil pokutu. Nuž a o ich bohatsvtve vlastne svedční aj to, že oni mali v Prešporku cechy dva. Mladší a starší. Šípite aj vy za týmto delením generačné spory?

Uršulínskou ulicou sme potom prišli pred Primaciálny palác. 


Pred nerozhodným dažďom sme sa ukryli na Uršulínskej ulici. Mali sme pekný výhľad na tympanón (trojuholníkový obraz), ktorý pracou kamienkovou mozaikou obnovil uznávaný slovenský výtvarník Ernest Zmeták v 20. storočí.


Ulica je pomenovaná podľa rehole Uršulínok, ktorá sa zameriavala na výchovu dievčat a mladých žien, budúcich učiteliek. 

Okrem zaujímavej histórie samotnej rehole ma zaujali aj tri skutočnosti, ktoré som aspoň v krátkosti, spomenula mojim hosťom.

  1. v Kostole loretánskej Panny Márie (hovorovo v Uršulínskom kostole) bol zavraždený známy a obľúbený páter Felicián, ktorý sa významným spôsobom zaslúžil o vznik a slávu Chlapčenského speváckeho zboru pri Dóme sv. Martina v Prešporku.
  2. do Kláštora Uršulínok boli umiestnené siamske dvojičky (dievčatá), ktoré rodičia predali cirkusantovi. Uhorský arcibiskup, primás v Prešporku sa však o tom dovzvedel a dal ich umiestniť do neďalekého kláštora.
  3. do Uršulínskej školy chodil aj známy herec z Dunajskej ulice Július Satinský, ktorý Uršulínky rád spomínal.

Veľmi som sa potešila, keď sa s nami podelila moja hosťka pani J. o spomienku na rozprávanie sestier uršulínok o tom, aké to bolo, keď im po roku 1989 bolo umožnené vrátiť sa do kláštora. 


Kláštor uršulínok (FOTO: Bratislavské rožky)


Po 2. svetovej vojne ich totiž deportovali ako mladé rehoľníčky. Keď sa po mnohých rokoch vrátili, nemali už toľko síl a pružnosti v kĺboch, aby dokázali výjsť po úzkych schodoch až na najvyššie poschodie kláštora, kde kedysi mávali svoje izby. "Ach, mali sme my už dožiť tam, kde sme boli," spomínala na ich slová moja hosťka.

Bratislava je tak bohatá na zaujímavosti z dejín, že už len na krátkej časti Uršulínskej ulicie medzi Laurinskou a Primaciálnym námestím je toho veľa čo rozprávať.

Spomenula som najmenší palác na svete, v ktorom istý čas žil brat slávneho vinárnika a hoteliera Palugaya. Sú v ňom zabudované stredoveké pozostatky domu a dokonca aj židovskej synagógy.

Nemohla som vynechať ani rodný dom slávneho Johana Nepomuka Hummela, hudobného skladateľa, klaviristu, pegagóga a kapelníka. Známy a vyhľadávaný bol tým, že rád a skvele improvizoval počas hry na klavíri. A preslávila ho aj jeho klavírna škola, v ktorej ako prvý uplatňoval racionálny prstoklad.


Nie je náhoda, že tento hovorovo nazývaný Jezuitský kostol sa podobná na Evanjelický kostol na Paneskej ulici v Bratislave. Zaujímavé je aj rozprávanie o tom, prečo pred ním stojí Mariánsky stĺp natočený ku vchodu do kostola.


K téme kláštorov a reholí sa ešte vrátime na ďalšej prehliadke, ktorá bude 23. septembra 2018. Na Františkánskom námestí som preto len veľmi stručne spomenula Jezuitský kostol, pôvodne postavený evanjelikmi. 

Zaujímavé je aj rozprávanie o františkánoch, nie len z ich duchovného smerovania, ale aj z ich faktického pôsobenia a postavenia v Prešporku.



Naša prehliadka skončila na Zámočníckej ulici a tam začne aj tá ďalšia. Veľmi sa teším, aké pikošky vám porozprávam o najješitnejšom cechu, ktorý mal na starosti Prašnú baštu, pred ktorou sa stretneme v nedeľu, 23. septembra 2018 o 17:00 hod.

Ďakujem Marietke a Inge 

za krásne a výstižné fotky z prehliadky.

Váš názor ma zaujíma, 
ak mi ho chcete povedať, prosím, označte jednu z odpovedí:

V auguste prehliadka VEČERNÁ BRATISLAVA nebude. 

Srdečne vás však pozývam na bezplatnú komentovanú prehliadku do Múzea Dopravy, v ktorej je výstava Wolfgang von Kempelen - Bratislavský Da Vinci.

Ukutoční sa v sobotu, 11. augusta 2018 o 15:00 (do cca 16:00 hod.)

Viac info na Facebook stránke: Wolfgang von Kempelen - výstava