prehliadka mesta | Žilina

25.01.2018

foto: Katarína Králiková
foto: Katarína Králiková

Bola to priam dobrodružná prehliadka mesta Žilina, predčila moje očakávania. Veď, kto by už čakal niečo zaujímavé, v sychravej novembrovej Žiline. Darmo, staré známe "Lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť" sa mi osvedčilo aj pri návšteve mesta Žilina. 

Začalo to na diaľnici

Už je to pár mesiacov, čo som bola v Žiline, avšak z rôznych dôvodov až teraz podávam "hlásenie". 


Sama som zvedavá, čo si pamätám, aké dojmy mi ostali s odstupom času. Zvláštne, spomínam si len na ľudí, ale poďme od začiatku.


Moja priateľka Erika Pašinská dostala objednávku z dediny blízko pri Žiline, aby prišla urobiť kurz Kráľovná vo svojej kuchyni


Okamžite som sa jej votrela do auta a ukecala som ju, nech ma cestou vychodí v Žiline. 


To som ešte netušila, že zažijem to slávne: "Nezastavujém, máme spoždenííí..." a aj to: "...tak ja vám to přibrzdííím".


Čo vám budem hovoriť, zakecali sme sa, keď bolo potrebné odbočiť do centra a už sme aj boli na diaľnici. 


Lenže ja som chcela spoznávať Žilinu a tak som tam kdesi, neviem ani kde, vystúpila.  


Bolo zima, pršalo a ja som sa zrazu ocitla na konci sveta. Skrehnutými prstami som si zapla mobilné dáta a ďakovala Bohu aj múdrym ľuďom za GPS navigáciu.

Remeselnícky dom

Dlho trvalo, kým som konečne zastala pred prvou krásnou budovou v Žiline. 

Predo mnou stál secesný Remeselnícky dom. Velikánska historická stavba.

Bolo ráno, pol deviatej. Ľudia rýchlo prechádzali krížom-krážom cez cestu. 

Ja som len stála na prechode, celá šťastná, že som konečne v civilizácii. 

Skúmala som, aké remeslá sú vyobrazené na oboch čelných reliéfoch (tabuliach).

Domček na námestí s písmenom i

Mala som päť hodín pred sebou. Aby som ich efektívne využila, moje prvé kroky na Námestí Andreja Hlinku smerovali k domčeku s označením i. 

foto: zilina-gallery.sk
foto: zilina-gallery.sk
foto: zilina-gallery.sk
foto: zilina-gallery.sk


Vchod som našla, až keď som ho celý obišla dvakrát dookola. Slečna, v domčeku, teda v Turistickom informačnom centre bola milá a ochotná.

Z jej ponuky som si ako prvé vybrala to, čo bolo najbližšie - Považská galéria umenia v Žiline

Samozrejme, že som najprv omylom vošla do kaviarne, patriacej ku galérii. Aj sa mi to zdalo čudné, ale myslela som si, že sú inovatívni a pokrokoví, v tej Žiline.

Galérie bývajú rôzne a táto kaviareň bola dosť nezvyčajná. Som však človek komunikatívny, rýchlo som zistila, že galéria je vedľa. A veru, bola ... A bola aj inovatívna, aj pokroková.

Považská galéria umenia v Žiline

Zbožňujem, keď mám milión času a môžem čítať všetky texty pri každom umeleckom diele. 

Bol utorok a ja som bola v galérii jediná návštevníčka. Motkala som sa, kochala som sa... 

Poviem vám, nemať veľa času, tak ju len preletím a prišla by som o mnoho zaujímavých informácií. Ale k veci. 

Aj táto galéria má tri expozície. Všetky som prešla.

  • Stála výstava je venovaná Vincentovi Hložníkovi.
  • Aktuálna výstava, ktorá tam bola v čase mojej návštevy je už medzičasom ukončená. Spomínam si len, že bola venovaná téme okolo druhej svetovej vojny a židov. 

Dokonca si pamätám, ako som sa tam sťažovala, že prečo sú všetky tie sprievodné texty písané výlučne takou odbornou rečou, pri ktorej si my, obyčajní návštevníci, pripadáme ako nevzdelanci. Nuž, ale čo mi už tá pani pri pokladni na to mohla povedať?

  • No a tá tretia expozícia sa mi zdala taká"detská". Ide o jedinečné Prvé múzeum intermédii. Vrchol inovatívnosti už ráno. Žilina je fantastická!

Vincent Hložník ma inšpiroval, ale nie svojou tvorbou

Jeho obrazy nie sú môj štýl. Nerozumiem jeho umeniu, dokonca sa mi ani nepáči. Fakt som sa snažila nájsť niečo, pre mňa pekné, aspoň na jednom obraze. Nič.

Lenže potom ma pani kurátorka usadila na gauči a pustila mi dokument o živote Vincenta Hložníka. Ach, som jej za to vďačná. 

Zo spomienok mi ostali len emócie a pár poznámok. Vôbec som nevedela, že ilustroval mnohé knižky môjho detstva. To ma potešilo.

Vincent Hložník tvoril expresívne výjavy. Rozumiem tomu tak, že prehnane zdôrazňoval niektoré časti tela, alebo motívy na obraze. 

Pôsobilo to strašidelne, ale keď som si uvedomila, že on tými obrazmi rozpráva, zrazu sa mi to zdalo pochopiteľné.

Vincent Hložník, prostredníctvom toho, čo vedel, v čom bol podporovaný a čo mal rád, teda prostredníctvom maliarskej a grafickej tvorby, prezentoval svoje myšlienky, pocity, názory.

V poznámkach som našla slová "humanistické, sociálne cítenie". Už neviem, v akej súvislosti som si ich poznačila, ale viem, že na budúce si urobím lepšie poznámky. 

Teraz sa snažím napísať len to, čo mi ako návštevníčke utkvelo v pamäti s odstupom vyše dvoch mesiacov. Len som zvedavá, čo si pamätám.

Zo všetkých informácií o Vincentovi Hložníkovi ma zaujalo najviac to, že v umeleckej sebarealizácii ho podporoval jeho otec. 

Treba podotknúť, že na začiatku 20. storočia bol expresionizmus veľmi nový, nezvyčajný a pochopiteľne zavrhovaný a kritizovaný.

To však Vincentovi Hložníkovi nezabránilo tvoriť tak ako cítil. 

A ja obdivujem odvážnych ľudí, ktorí idú za svojim snom. Týmto ma Vincent Hložník mimoriadne povzbudil a inšpiroval.

S takýmto pocitom osvietenosti som sa potom vybrala hľadať Rosenfeldov palác, avšak cestou som si spomenula na niečo iné. 

Tá pani z domčeka s veľkým i tvrdila, že na Farskej ulici je dobrý obchod so suvenírmi. 

Na Farskej uličke 

Išla som teda hore, po tých fotogenických žilinských schodoch, smerom k Mariánskemu námestiu. 

Zrazu som naďabila na celkom veľkú modrú tabuľu na budove. Bolo na nej napísané Modrý Mauritius. To je ono!

Som turistka, suveníry potrebujem ... veď to akože pre deti, nie pre seba. A nápis Modrý Mauritius  znel tak vznešene.

Modrý Mauritius - najčarovnejšia predajňa známok

Vošla som do starodávnej budovy. Predajňa bola na prvom poschodí. 

Kráčala som po schodoch a fakt som mala pocit, že sa vrátil čas a ja som sa ocitla v očarujúcom obchodíku z 19. storočia. 

Ešte teraz cítim tú posvätnú atmosféru, ktorá tam vládla.

Miestnosť to bola maličká. Uprostred stál velikánsky biely pult s presklenou vrchnou doskou. 

Všade okolo starodávne vitríny, živé kvety, rôzne obrazy a jedna čalúnená stolička, vedľa ktorej ležal pes.

Pani majiteľka sa práve venovala zákazníkovi predo mnou a tak som sa obzerala dookola ako taká Alenka v ríši divov. 

Zrazu ma oslovila. Jej duša, jej spôsoby, správanie, hlas aj gestá ... všetko pôsobilo tak noblesne, tak aristokraticky. 

Zmohla som sa len na obdivné "Máte to tu krásne...", keď som za ňou zrazu zbadala vchod do ďalšej miestnosti. "Ooooh, neskutočné..."

Nádherná, pôvodná kancelária majiteľky obchodu s najvzácnejšími známkami. 

Ešte aj ten starožitný telefón bol funkčný, ako som sa dozvedela. No nádhera pre moju dušu.

Ostala som v predajni asi hodinu. 

Po celý čas sme sa s majiteľkou rozprávali ... teda, ona mi rozprávala o celej histórii. Kedysi celý dom aj s obchodom vlastnili židia. 

Predajňu mali dlhé roky na prízemí, obytné priestory boli hore. Ona tam pracovala počas socializmu, keď im obchod štát vyvlastnil. Neskôr ho odkúpila.

Neskutočný príbeh jednej malej predajne. 

Pani majiteľka mne, totálne neznalej, vysvetlila čaro filatelie a numizmatiky. 

Veľmi som však vnímala aj jej predajné zručnosti a vnímavosť na zákazníkov. Človek ani nevie, kde sa čo naučí.

S nesmiernou hrdosťou sa mi dokonca pochválila, že vlastní aj jednu z najvzácnejších a najdrahších známok na svete - Modrý Mauritius.

Medzi jej stálych zákazníkov dodnes patria niektorí Nemci, Rakúšania a Česi. Stretáva sa s nimi na výstavách a mnohí z nich za ňou chodia do Žiliny.

Dosť nadávala na nevzdelaných Slovákov a na mladých rodičov, ktorí deti nevedú k žiadnym zmysluplným záľubám. To sa mi nepáčilo, veď nemožno všetkých ľudí "hádzať do jedného vreca".

V každom prípade, rozprávanie s ňou bolo lepšie ako múzeum a divadlo dokopy. V bielych rukavičkách mi ukázala svoje najvzácnejšie albumy. No zážitok.

Úžasne zanietená zberateľka, oddaná svojmu poslaniu predávať najvyššiu kvalitu v oblasti filatelie a numizmatiky.

Dlhé by bolo čítanie o živote vyše 110-ročnej, znalcami vyhľadávanej historickej predajne. Bol však čas ísť ďalej.

Očarená som kráčala naspäť, do nášho 21. storočia s jediným presvedčením. Čokoľvek, naozaj, čokoľvek, v čom nájdeme svoju záľubu, to nám môže priniesť radosť a zmysluplnosť bytia.

Rínok, čiže Mariánske námestie

Mariánske námestie v Žiline ma zakaždým fascinuje. Zo všetkých strán sa mi páči, dokonca aj v upršanom novembrovom počasí je krásne. 

Fotila som si ho jedna radosť a presviedčala som samu seba, že to je normálne.

Čítala som, že Mariánske námestie v Žiline sa pôvodne označovalo ako Rínok. 

To slovo ma zaujalo už dávno, ale až teraz som si zistila, čo to znamená. Stretla som sa s tým totiž aj v iných mestách.

Z toho, čo je v mojom obľúbenom Etymologickom slovníku napísané som vyrozumela, že rínok je označenie pre námestie s trhom. 

Tento pojem vznikol niekedy v 15. storočí. Pochádza z nemeckého slova Ring, ktoré znamená kruh, v zmysle okrúhly priestor.

Mariánske námestie je štvorcové, symetrické. Asi aj preto sa mi tak páči. 

Pochopiteľne, prekážajú mi všetky tie reklamné nápisy a do očí bijúce oznamy o rôznych akciách. 

Pripomínam však sama sebe, že rínok je trh a na trhu každý svoje produkty propaguje a predáva. 

Nesúdim vkus a zladenie sa nových predajní s historickými budovami.

Kam skôr?

Už mi bola zima. Viem to, lebo si pamätám svoje pocity zo Žiliny a aj teraz, keď píšem tieto riadky, je mi chladno. 

Išla som teda hľadať ďalšie pamiatky, ktoré mi odporučila slečna v Turistickom informačnom centre.

Čas sa krátil, preto som vynechala synagógu a zamierila som si to rovno do Rosenfeldovho paláca. 

Práve odtiaľ odchádzali školáci. Nahrnuli sa do miestnosti, v ktorej bola čosi ako predajňa suvenírov a šatňa pre návštevníkov.

Rosenfeldov palác

Opäť som bola jediný návštevník. Prechádzala som sa miestnosťami Rosenfeldovho paláca a predstavovala som si, ako asi boli zariadené, na čo slúžili.

Zmizlo totiž všetko, s čím sa dalo pohnúť. Napriek tomu je palác nádherný tak z vonku, ako aj vo vnútri. 

Vysoké stropy, obrovské okná a dvere, pastelové farby na stehnách izieb a pôvodné parkety dávajú priestor fantázii.

Kto má rád architektúru, tomu určite odporúčam navštíviť tento Rosenfeldov palác

Už len to schodisko stojí za to. A tá vitráž na terase, ach, nádhera. 

Luster vo vstupnej hale mi priam vyrazil dych. Mala som takú radosť, keď som videla to, čo sa zachovalo.

Pôvodným majiteľom paláca bol žid, volal sa Ignác Rosenfeld. Postaviť ho dal ako 26-ročný, keď sa rozhodol založiť banku - Žilinskú sporiteľňu. 

Banka a kancelárie boli na prízemí. Reprezentačné obytné priestory mali na poschodí. S manželkou Júliou tam spoločne žili iba 16 rokov.

Keď vypukla druhá svetová vojna, Rosenfeldov palác už patril národným finančným inštitúciám. 

Ktovie, čo by sa z neho zachovalo po vojne, v ktorej bolo ničené všetko židovské.

Dnes je Rosenfeldov palác národnou kultúrnou pamiatkou. Slúži mestu Žilina ako kultúrno-osvetové centrum. 

V čase mojej návštevy tam vystavovali svoje diela študenti Katedry textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení. Bolo sa na čo pozerať, aj keď mňa viac zaujímal Rosenfeldov palác.

Pomaličky som kráčala späť na Námestie Andreja Hlinku, tam sme sa mali s Erikou stretnúť.

Pozorovala som ľudí a znova raz som si uvedomila, aké sú tie naše slovenské mestá krásne.

Kráčam si tak po Mariánskom námestí, popod jediné, na Slovensku zachované, renesančné arkády (laubne), keď mi tu zrazu do oči udrie názov ulice. 

WTF, OMG to čo je??? Že Burianova medzierka! 

Mala som pocit, že už blúznim. To faaakt? Zírala som na ten nápis a nechápala som. 

Vlastne, doteraz nechápem. Ešte Buriana pochopím, ale medzierka? No zlatučké mi to príde. 

Fakt je ale ten, že je to ulička mimo plánu nemeckých staviteľov symetrického Mariánskeho námestia. 

Z neho mali vychádzať po dve ulice z každého rohu. Možno preto sa tá ulička navyše volá "medzierka"...?

Pár krokov odtiaľ som opäť raz ostala očarená. Viem, opakujem sa, ale tak som sa cítila. 

Neviem ako vy, ale ja, keď stojím pri vysokánskych kostoloch, cítim sa taká maličká, bezvýznamná. 

Hm? Možno o to išlo pri ich stavbe. Aby si človek uvedomoval veľkosť cirkvi a svoju podriadenosť.

A nasleduje ďalšia zvláštnosť v Žiline. 

Vedľa stánku Božieho, len pár metrov, stojí zábavná inštitúcia - divadlo. A rovnako veľkolepé. 

Katedrálne námestie je fotogenické zo všetkých strán. Stovky kľukatých schodov, nádherné výhľady. 

(Fotku však nemám, vybíjal sa mi už mobil - no čistá panika!)

A to som tam bola na prelome jesene (ktorá už nebola krásne pestrofarebná) a zimy (ktorá ešte o snehu ani nechýrovala). 

foto: youtube - duri4747
foto: youtube - duri4747

Možno je naozaj všetko len vecou pohľadu. 

Pre niekoho môže byť Žilina nudná a obyčajná aj v krásny jarný deň, a pre iného zas tajuplná a vzácne krásna, hoci na ňu hľadí pomedzi studené dažďové kvapky.

Moje spoznávanie Žiliny skončilo tam, kde začalo. Videla som toho málo, ale zato som si to poriadne vychutnala. 

Veď ja sa do Žiliny ešte vrátim ...

PS: A to ste vedeli, že prvým sídlom slovenskej vlády a hlavným mestom Slovenska pred 100 rokmi bola Žilina?  

TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: text neprešiel jazykovou korektúrou | FOTO: Katarína Králiková a iní| ZDROJ: osobná návšteva mesta Žilia