prehliadka mesta | Modra

25.01.2018

Splnila som si svoj cestovateľský sen. Navštívila som Galériu Ignáca Bizmayera. Vďaka skvelej sprievodkyni som sa však dozvedela, že mesto Modra má oveľa viac zaujímavostí. Vytvorila som reportážku, prikladám aj fotky.

Modranská keramika je moja slabosť. Ľudovít Štúr, ktorý v Modre žil a zomrel sa narodil v rovnaký dátum ako ja. 

V Modre, v hoteli Majolika, som strávila jeden z najúžasnejších wellness víkendov s kámoškami. 

Mesto Modra ma čímsi vždy priťahovalo. A tak, keď mi Martina Kľúčiková navrhla, aby som prišla, neváhala som.

Martina je sprievodkyňa v Modre a hoci v čase nášho stretnutia finišovala prípravy na Nočné prehliadky Modrou, dohodli sme sa, že mi ukáže mesto Modra.

Ako som už v Žiline spomínala, po príchode do cieľa potrebujem najprv kávu. 

Naše prvé kroky preto viedli do čarokrásnej kaviarne Musique Club Galerie

Martina mi však dala tipy na ďalších asi päť kaviarní, cukrárni a aj na kvalitné reštaurácie a predajne suvenírov. 

Pri skvelej káve sme si vymenili zopár sprievodcovských tipov a skúseností. Potom sme začali s prehliadkou mesta Modra.

Poviem Vám, nie je nič lepšie, ako mať prehliadku mesta so sprievodkyňou alebo sprievodcom. Dozviete sa toľko zaujímavostí! 

Sprievodcovia zvyčajne vedia aj to, čo nie je v brožúrkach a na internete. Ukážu vám zaujímavé prvky na budovách, ktoré by ste prehliadli ... a pritom, väčšinou s nimi  súvisí nejaký príbeh

Martina je úplne moja krvná skupina. Tiež sa rada pýta, rada počúva starých ľudí a v hľadaní informácií ide do hĺbky. 

Ovšem, počas sprievodcovského výkladu nie je možné všetko porozprávať, ale ak vás niečo zaujme, aspoň máte sa koho opýtať.

Kráčali sme od sochy Ľudovíta Štúra smerom k Dolnej ulici. Boli sme však dohodnuté, že táto moja prvá návšteva Modry bude mať hlavný bod programu Galériu Ignáca Bizmayera. 

Preto sme sa pri každej budove zastavili len na chvíľku. Martina mi o všetkom povedala aspoň pár dôležitých informácií, popretkávaných pikoškami z osobného života pôvodných obyvateľov.

Keď sme prišli ku Kaplnke Panny Márie Snežnej, slniečko už krásne žiarilo. Snažila som sa fotiť a pozorne počúvať všetko, čo mi Martina rozpráva o tom,  

  • ako vzniklo pomenovanie "Panny Márie Snežnej" 
  • a aj o tom, prečo stoja vedľa seba dva veľké kostoly 
  • a aká, na Slovensku unikátna škola je v ich blízkosti. 

No zaujímavé, to vám poviem. Z jej rozprávania som si vedela živo predstaviť, kade viedli hradby mesta a hoci sa histórii venujem už nejaký ten čas, opäť som sa dozvedela niečo nové o slobodných kráľovských mestách.

Potom ma Martina zaviedla do malej, tajnej uličky. 

Tak ako pred pár mesiacmi v Žiline, keď som navštívila historickú predajňu numizmatiky, aj teraz som mala pocit, že sme sa vrátili v čase. 

Normálne som na vlastné oči videla, ako uličkou prechádzal taký dedko na bicykli s rovnakým vozíkom, aký kedysi používal môj dedko Štefan. 

S vytreštenými očami som sa za nim otočila. Pre mňa to bol úžasný okamih. 

A to ešte nebolo nič v porovnaní s tým, čo ma čakalo.

Kráčali sme okolo hotela Majolika, o ktorom som pre zmenu opísala ja Martine, aký je tam skvelý wellnes, príjemný personál a ako sme tam s kámoškami prežili jeden z božských dámskych víkendov. 

Hm, toto asi vyzerá ako propagácia hotela, lenže ja keď som z niečoho nadšená, tak o tom musia všetci vedieť.

Cestou do galérie sme sa pristavili pri soche sv. Urbana, patróna vinohradníkov. 

Tu som mala pocit, že kto si ju neodfotil, ten pri nej akoby ani nebol. Ja som pri nej veru bola dlho.

V diaľke sa už črtala veľká biela bašta s nápisom Galéria Ignáca Bizmayera. 

Pekná, čistá cesta k nej viedla, aj s takým schodovým chodníkom, ale Martina ma upozornila, že vchod do Galérie Ignáca Bizmayera, je z inej strany.

Vošli sme do dvora, bol tam ešte sneh, v rohu stáli drevené sane, v oknách boli hlinené krčahy. 

Kúpili sme si vstupenky, trochu sa zahriali a potom sme už sme išli hore schodmi do bašty, v ktorej je galéria. 

Milá pani sprievodkyňa išla s nami a urobila nám zaujímavý výklad o živote pána Ignáca Bizmayera. 

Všeličo som už o ňom vedela. Tento umelec ma zaujal ešte v období, keď som sa pripravovala na môj sprievodcovský výklad v Habánskom dvore vo Veľkých Levároch.

Milujem ten pocit, keď sa mi splní sen a na vlastné oči vidím to, čo som dlho, predlho chcela vidieť. 

Presne tak tomu bolo, keď som si prezerala všetky figurálne keramické výtvory svetoznámeho slovenského keramikára. 

Jeho diela sú tak vzácne, že naši prezidenti ich  dávajú robiť na zákazku, ako dar pre najvýznamnejších štátnych hostí z celého sveta. Dar par excellence.

Až v galérii som si uvedomila, čím je pre mňa pán Ignác Bizmayer taký fascinujúci. 

Ignác Bizmayer je pre mňa stelesnením precíznosti a hlavne vytrvalosti. 

Viete, urobiť jedno precízne a dokonalé dielo, to dokáže veľa umelcov. Ale on je z tých, ktorí dokázali vytrvať v tejto činnosti celý život. 

Ignác Bizmayer svojho času precestoval celé Slovensko a urobil si detailne nákresy krojov. 

Podľa nich potom vytvoril keramické figúrky. Urobil ich presne také, ako to videl v skutočnosti na ľuďoch. Do najmenšieho detailu.

Svoju vytrvalosť, podľa mňa, preukázal aj v čase, keď vytváral keramický príbeh vína s názvom Vinohradnícky rok

Boli tam: zima vo vinici, zatĺkanie štekov, strihačka, hnojenie, plevačka, viazačka, špricovka, kopačka, škrabačka, oberačka, lisovanie hrozna, koštovka, pretáčanie i oldomáš.  

Každé jedno súsošičko je dokonalo, do najmenšieho detailu spracované tak, že máte chuť si odtiaľ chlípnuť vínko

Ignac Bizmayer je človek, o ktorom sa dá dlho a zaujímavo rozprávať. A to tak o jeho dielach, ako aj o ňom samotnom. O tom, aký bol, aké mal hodnoty, vlastnosti aj schopnosti.

Opäť raz sa stretávam s tým, že ak má človek pre niečo vášeň, keď niečo tvorí s láskou, pre radosť, pre uchovanie tradícií, spomienok, pre ľudí - takáto práca jednoducho zákonite vždy prináša úspech, pocit zmysluplnosti a naplnenie svojho poslania. 

Nemala som odvahu dotknúť sa jediného diela Ignáca Bizmayera, ale jeho dielo sa dotklo mňa, môjho srdca, inšpirovalo ma a za to som vďačná.

Nechcelo sa mi odíjsť z bašty plnej umeleckých diel, ale bola tam taká zima, že mi zamrzol mobil. Vybil sa a ja v takom prípade okamžite zvolávam paniku. Hoci som nemohla fotiť, pokochala som sa ešte dôkladne a potom som už musela odíjsť.

Veď ja sa do Modry ešte vrátim...

S mojou sprievodkyňou Martinou Kľúčikovou sme ešte na krátko vošli do Múzea Ľudovíta Štúra. Jeho dlhšiu prehliadku sme si nechali na inokedy. 

Martina mi cestou k autobusu ešte ukázala 

  • nádherný historický dom, v ktorom vyrastala, 
  • obrovitánsku "továreň na víno". O všetkom zanietene rozprávala samé zaujímavosti. 
  • Nevynechala ani druhú baštu s výstižným latinským nápisom, ktorý mi preložila do slovenčiny.

Hoci sme si toho chceli povedať ešte veľa, bol čas rozlúčiť sa. Domov, do mojej milovanej Bratislavy, som cestovala celá nadšená z mesta Modra.

Ďakujem sprievodkyni Martine Kľúčikovej, že mi ukázala aj zaujímavé detaily, ktoré ukrývajú pamiatky v meste Modra.

TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: text neprešiel jazykovou korektúrou | FOTO:  Katarína Králiková | ZDROJ: osobná návšteva mesta Modra