prehliadka mesta | Liptovský Mikuláš

29.06.2018



Neobyčajný deň. Neobyčajné zážitky. Neobyčajný výlet do Liptovského Mikuláša som si urobila po tom, ako sme sa s mojou priateľkou Saritkou Poliakovou dohodli, že mi urobí odborný výklad môjho osobného horoskopu. Od skorého rána, do neskorého večera som zažívala véééľmi zaujímavé situácie.

Začalo to skoro ráno. Zobudila som sa len 20 minút predtým, než mi odchádzal vlak. Zaspala som, lebo do pol druhej v noci som písala blog z prednášky Školy v Prešporku a hľadala som starú fotku prvého Evanjelického lýcea - to keby som vedela, čo ma čaká, tak idem pokojne spať, ako sa hovorí, so sliepkami...

V priebehu 10 sekúnd som sa rozhodla, že to chcem stihnúť - a stihla som to, dokonca som prišla až 4 minúty pred odchodom vlaku. Uff. Ďakujem môjmu Božskému manželovi za bleskový odvoz na stanicu.

Poviem vám, rada cestujem vlakom. Veľmi rada. A najradšej sama. Ani neviem prečo. Zvyčajne si ku mne prisadnú zaujímaví ľudia, alebo aspoň pekní študenti, ktorých potajme sledujem v odraze okna. 

Tentokrát si však ku mne postupne prisadlo 5 (slovom päääť!) starých dedkov. Jemináčku! Bolo to zvláštne. Dvaja celú cestu spali. Dvaja sa nahlas rozprávali. Spočiatku o tom, aké nehorázne ceny si pýtajú murári za svoju prácu, neskôr ... prisahám ... od Ružomberka až po Liptovský Mikuláš - a to vrátane 24 minútového meškania - analyzovali niečo okolo futbalu, tuším ktorý hráč ako prihral na gól, alebo také niečo. Piaty dedko medzitým rozlial pivo na zem a to sa pekne roztieklo mne pod nohy. No amen dolores. Smrdelo v kupé aj predtým, ale s tým pivom podo mnou to už bolo dokonalé.

Keď som konečne vystúpila z vlaku v Liptovskom Mikuláši, moja priateľka ma očakávala z opačnej strany. Tešila som sa, že ju vidím a ešte viac som sa tešila na toaletu, raňajky a kávu. Našli sme príjemné bistro a dali sme si vajíčkový šalát s rožkom a chutnú kávičku. Ako také študentky.

Začal krásny deň v Liptovskom Mikuláši.

Najprv sme, ani neviem prečo, chceli navštíviť kostoly. Saritku to ťahalo do Synagógy, ja som tam však nechcela ísť, opäť, ani neviem prečo. Stavba to je krásna zvonku a ešte krajšia zvnútra - a to sme tam len jedným očkom nahliadli... 

Mňa to ale ťahalo viac do Evanjelického kostola. Medzitým sme si však ešte pozreli Kostol sv. Mikuláša, podľa ktorého nieslo až do 20. storočia názov aj celé mesto Liptovský Svätý Mikuláš.

Takmer oproti kostolu je Múzeum Janka Kráľa. Spoznáte ho podľa hudby. Pri vchode je totiž klavír, na ktorom hrávajú ľudia idúc okolo. Aj ja som si na ňom zabrnkala kohutíííka jarabého.

Mesto Liptovský Mikuláš je tak nádherné bohaté na dejiny Slovenského národa, že by sa v ňom dalo stráviť aj týždeň a vždy by bolo čo nové spoznávať. A tých významných osobností, ktoré odtiaľ pochádzajú. Mám pocit, že všetci naši národní dejatelia boli v Liptovskom Mikuláši. Duša mi kvitla šťastím v tomto meste.

Ľudia z Liptovského Mikuláša, s ktorými som sa ja stretla, boli tak nádherné skromní, s takou úctou rozprávali o dejinách svojho mesta a pritom každý z nich bol úžasný znalec svojej lokality, v ktorej sprevádzal. Bolo jasné, že majú svoje mesto radi. Ešte teraz cítim ten krásny pocit zo stretnutia s nimi.

Obzvlášť príjemný zážitok nám urobil pán Hric, riaditeľ Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Dlho, veľmi dlho som už nevidela tak nadšeného a zanieteného človeka, ktorý je presne tam, kde má byť, robí presne to, čo je jeho životným poslaním. Hodnú chvíľu sme sa rozprávali a takmer v každej druhej vete povedal "dobrý deň", pretože okolo išiel niekto, komu odzdravil či pozdravil. 

Jeho rozprávanie o tom, čo pre neho Múzeum Janka Kráľa znamená, mi priam vohnalo slzy dojatia a šťastia do očí. Bože, kiežby každý z nás ľudí na tomto svete robil to, čo ho tak veľmi baví - náš svet by bol taký krásny a harmonický.

Saritka sa milo usmievala pri tom, ako som pišťala od radosti, keď som z ničoho nič zbadala sochu môjho obľúbeného Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Už pri písaní blogu mi moja duša plesala radosťou z toho, aká je pre mňa Gašpar Fejérpataky Belopotocký inšpiratívna osobnosť a vidieť jeho sochu naživo, to bol pre mňa pocit, akoby som stretla svoju obľúbenú celebritu. No radosť, čistá radosť.

Ak sa ocitne turista v Liptovskom Mikuláši na Námestí Žiadosti slovenského národa, prisámtri, nevie čo skôr. Či doľava ísť, či doprava a či radšej kráčať rovno, vpred.

Ako ráno, tak aj na obed, rozhodli sme sa ísť najprv do kostola. Veď to bolo miesto, ktoré som chcela vidieť ako prvé. Vedela som, že bude Evanjelický kostol krásny, veľký, väčší akoby sa z vonku zdalo. Ale tento ma úplne očaril. Krásne, čisté tvary. Veľký, obrovský priestor a aj napriek tomu som sa tam cítila útulne, príjemne. Nežiadalo sa mi ani si obzerať detaily stavby. Stačilo mi byť tam, posedieť si na lavičke a nasať atmosféru. História evanjelikov sa mi premietala v mysli.

Po chvíľke rozíjmania sme vyšli z kostola a vošli sme do minulosti.

Z vonku sa to nezdá, ale keď otvoríte dvere do Expozície Tatrín, okamžite máte pocit, že ste vošli do 19. storočia. Tú energiu udalostí, ktoré menili naše dejiny je tam stále cítiť. Teda, aspoň ja som ju tam cítila. 

Neviem ani opísať svoju radosť a nadšenie, keď som pri dverách zbadala obraz Pálffyho záhrady pod Bratislavským hradom. Kde sa tu, v Liptovskom Mikuláši, nabral takýto obraz? A prečo práve tento motív, na ktorom je nakreslené miesto, kde ja dnes žijem? Božemôj, kiežby som vedela opísať to moje radostné prekvapenie.

No ale, čo vám budem hovoriť. V zápätí upútali moju pozornosť šaty. 

A nie obyčajné, ale svadobné. Boli modré a ja som si presne vedela predstaviť, aké to je byť v nich oblečená. Páčilo by sa mi nosiť aj dnes také šaty (... a to som fakt netušila, že o dva dni, v čase, keď píšem tento blog, také, veľmi podobné šaty, už budem mať doma od mojej mamky. Milujem, keď sa mi plnia priania, ktoré nestihnem ani nahlas vysloviť, len si ich pomyslieť...).

Len čo som odtrhla oči od šiat, zbadala som stôl so stoličkami. To už nám medzičasom nadšená sprievodkyňa rozprávala o historických udalostiach, osobnostiach, o vystavených predmetoch a o téme manželskej lásky, ktorej sa venuje aktuálna výstava v Expozícii Tatrín.

Stôl bol starý, stoličky tiež. Originály z čias, keď naši národovci podpisovali Žiadosti slovenského národa. Tam, pri tom stole, sediac na týchto stoličkách. A vpravo, ľaľaho, stolička tajomníka spolku Tatrín, môjho Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Ihneď som sa chcela tej stoličky dotknúť, čo tam po tom, že sa správam spontánne ako dieťa. Nebol tam nikto, kto by ma karhal, kto by mi kazil radosť a tak som sa tešila. Spoločná fotka musí byť.

Už sme chceli prejsť do ďalšej miestnosti, keď som zbadala ďalší zaujímavý obraz v kúte miestnosti. Veď toto je fotka, ktorú som včera dlho do noci hľadala na internete! A ona je tu! Záber na prvú budovu Evanjelického lýcea v Bratislave, ktorý som potrebovala do môjho blogu z prednášky na tému Školy v Prešporku. No budem ja nabudúce vedieť, že keď niečo neviem nájsť, mám len veriť, že to nájdem neskôr a ísť s dôverou spať!

Tak ako v Múzeu Janka Kráľa bol fantastický sprievodca, aj v Expozícii Tatrín a Žiadosti slovenského národa, bola úžasná sprievodkyňa. Tak krásne a tak zaujímavo rozprávali, lenže ja som bola spolovice sústredená na to, čo vidím a vnímala som ich, čestne priznávam, nie veľmi pozorne - a napriek tomu som sa dozvedela všelijaké detaily a nové informácie. 

Čo by bolo, kebyže ich vnímam pozorne? Neviem. Ale viem, že do Liptovského Mikuláša sa ešte vrátim a ešte raz to všetko preskúmam, ešte raz si všetko vypočujem. Lebo toto je moja téma, toto je moja srdcová záležitosť.

Po vynikajúcom obede sme sa už venovali len horoskopom a rozhovorom. Dozvedela som sa skutočnosti, ktoré mi mnohé veci objasnili, o tom však písať, pochopiteľne nebudem, lebo to by bolo na román ... a možno aj na celú knižnicu románov.

...

Cesta domov mi zbehla rýchlo. Bola som dosýta plná úžasných informácií, zážitkov a poznaní. Tým najdôležitejším bolo to, že dôležití sú pre nás nie len naši dávni predkovia, ale aj naši rodičia a súrodenci, s ktorými je dobré mať rešpektujúci a láskavý vzťah. Večer som si, unavená ľahla do postele a stihla som si dať len jediný zámer...

...

Ráno sa nečakane, neplánovane, z ničoho nič, po dlhých mesiacoch, ohlásila moja sestra, že je na ceste ku mne, že sa so mnou potrebuje rozprávať. A ja s ňou tiež. Veľmi. No, čo vám poviem. Porozprávali sme sa veľa a ešte viac sme sa nasmiali, tak ako kedysi ... Ach mám takú radosť. 

Veľmi vám prajem cítiť tú radosť tiež. Mne k nej pomohlo cestovanie a spoznávanie našej národnej, aj mojej osobnej minulosti... 

Čo robí radosť vám, smelo mi napíšte, budeme mať spoločnú radosť zo zdieľania.

poďakovanie

Ďakujem veľmi, drahá Saritka, za prekrásny čas strávený s Tebou, za Tvoju božskú trpezlivosť a v neposlednom rade aj za obohacujúce informácie, ktoré si mi neskôr dala pri výklade môjho osobného horoskopu. 

Mám pocit, že návšteva Liptovského Mikuláša zmenila dejiny môjho života. 


Saritka publikuje v časopise VITALITA horoskopy s ďakovníčkom, na ktoré sa každý mesiac veľmi teším. Uverejnené sú aj na jej blogu dagmarsaritapoliakova.blog.sme.sk