miniBLOG | meniny

20.02.2016

"Nomen est omen!" čiže "Meno je osud!" povedal

https://zastolom.sk/dovod-ktory-vas-presvedci-oslavovat-meniny/

Najzásadnejšie zmeny nastali po upevnení kresťanstva. Domáce slovanské, germánske či maďarské mená boli postupne nahrádzané biblickými. Zhruba do 12. až 13. storočia mali predkresťanské mená domáceho pôvodu medzi poddanským obyvateľstvom prevahu, no bežne sa vyskytovali i medzi šľachtou.1 Slovanské obyvateľstvo používalo pred kristianizáciou jednomennú sústavu. Meno dostával jedinec pri iniciačnom obrade, najčastejšie to bolo pri slávnosti prijímania medzi dospelých, tzv. postrižinách. Bolo utvárané zo všeobecných podstatných mien a svojmu nositeľovi malo magickými silami zabezpečiť vlastnosti, ktoré meno vyjadrovalo. Okrem dodnes sa vyskytujúcich antroponym ako Rastislav, Dobroslav, Mojmír, Čestmír či Radmila máme dochované najmä mená členov kniežacej rodiny a jej družníkov: Dobrožizň, Pribyslav, Dobromysl, Mirohoj, Želeslava, Svätožizňa či Dobrava.2 Medzi ľudom boli mená odvodené z bežných apelatív: Čakan, Kuna, Vlkan, Vlas, Žela, Mikula a pod.3 Prechod ku kresťanským menám bol dlhotrvajúci proces, ktorý sprevádzal rastúci kult svätých či už mučeníkov alebo svedkov viery. Najskôr však k tomu dochádzalo v cirkevnom prostredí a v šľachtických rodinách. 

Reformácia a katolícka reforma viedli k definitívnemu vytlačeniu predkresťanských mien domáceho pôvodu. 

Podľa tradície sa meno pre dieťa vyberalo až po jeho narodení. Okrem rodičov do toho zasahovali i starí rodičia, súrodenci, v určitých situáciách i pôrodná babica. Autoritou pri výbere mena bol samozrejme i farár. Ten, v prípade nerozhodnosti rodičov alebo "vyčerpania" všetkých možností, vybral dieťaťu meno svätca, ktoré vo farnosti dlhý čas absentovalo.
Najrozšírenejším zvykom bolo dávať najstarším synom a dcéram mená po rodičoch. V niektorých oblastiach "dedil" prvorodený syn meno po starom otcovi. Prvorodený, resp. najstarší žijúci syn, ktorý sa dožil dospelého veku a oženil sa, bol predurčený zaujať po smrti otca najvyššie miesto v hierarchickej štruktúre rodiny. V poradí ďalšie deti dostávali mená v súlade s rodinnou a lokálnou tradíciou po starých rodičoch, kmotrovcoch, zosnulých starších súrodencoch a podobne. Neodporúčalo sa, ale dať meno po zomrelom dieťati súrodencovi, ktorý sa narodil ako prvý po tejto smutnej udalosti. Verilo sa, že by to novorodencovi i rodine prinieslo nešťastie.

Dôležité slovo nielen pri výbere mena, ale i v ďalšom živote dieťaťa mali krstní rodičia.

Inou cestou, po ktorej sa rozširovali nové mená, bola v druhej polovici 18. storočia, najmä v mestskom prostredí a v kruhoch aristokracie a honorácie, rozšírená prax dávať deťom dve mená. Neobvyklé krstné mená sa ako druhé, resp. tretie meno pridávali k tradičným menám Ján, Jozef, Mária alebo Anna (Anna Terézia, Jozef Ignác, Mária Veronika). Dôležitú úlohu pri šírení nových mien zohral príklad aristokracie a predovšetkým obľúbenej panovníčky Márie Terézie. 

Rozšírenie nových mien mala do veľkej miery na svedomí populačná explózia, ktorá v Uhorsku trvala zhruba od druhej polovice 18. do prvej polovice 19. storočia. Zoznam dovtedy používaných krstných mien bol prikrátky na to, aby mená spoľahlivo plnili identifikačnú funkciu. Jozef II. navyše roku 1780 nariadil povinne zaviesť dvojmennú pomenovaciu sústavu. Tá síce bola všeobecne rozšírená už i predtým, ale od tohto nariadenia sa priezvisko už nemohlo meniť a malo záväzne prechádzať z otca na deti. Odstránila sa prax dávania tzv. prímen, teda pomenovaní osôb podľa nejakej charakteristickej vlastnosti, črty, lokality či prezývky, z ktorých sa neskôr stali rodinné mená, priezviská.   

Pomerne často sa preto vyskytovali prípady, keď sa občianske meno dieťaťa zapísané v jeho rodnom liste odlišovalo od krstného mena uvedeného v cirkevnej matrike. 

https://www.impulzrevue.sk/article.php?615