inšpiratívna osobnosť | Ignatz Feigler starší

18.09.2018

Na susedskom podujatí Dobrý trh na Panenskej! som, v rámci programu, rozprávala o štyroch inšpiratívnych osobnostiach z histórie okolitých ulíc. Prvou z nich bol mešťan, architekt, stavebník, obchodník a mecenáš Ignatz Feigler starší, pre mňa génius svojho remesla.

Storočie Feiglerovcov je názov publikácie, z ktorej som čerpala väčšinu informácií v blogu. Napísali ju prof. Jana Pohaničanová a Mgr. Peter Buday, odborníci na históriu architektúry a špeciálne na Feiglerovcov.

Ignátz Feigler starší sa narodil 19. apríla 1791 v Prešporku. 

Jeho dedo z otcovej strany sa volal Martin Feigler, žil v Podhradí, pracoval ako furman a neskôr sa stal mešťanom. Z dvoch manželstiev mal spolu 12 detí. Z druhého manželstva mal syna Franza.

Martinova prvá žena Barbara zomrela 10.10.(1724), Martin zomrel 10.10.(1752) a aj Martinova druhá žena Sophia zomrela 10.10.(1968). Zaujímavé, však?

Syn furmána Martina, Franz, bol tiež dvakrát ženatý. 

Z prvého manželstva mal Franz starší 12 detí. (Z nich štvrté v poradí bol Franz mladší, ktorý bol palierom* na Bratislavskom hrade a zakladateľ tzv. Ostrihomskej vetvy staviteľov - a, donedávna, bol označovaný za otca Ignátza staršieho, preto to tu píšem)

*palier je zastaralý výraz pre stavebného dozorcu.

Späť k synovi furmána Martina, teda k Franzovi staršiemu. Z druhého manželstva mal Franz starší 9 detí. Z nich piate dieťa bol Ignatz Feigler starší je naša inšpiratívna osobnosť.

Uprostred množstva detí v rodine sa narodil génius svojho remesla.

Ignatz Feigler starší sa vyučil za murára, absolvoval učenie aj vandrovku u majstrov murárov. V roku 1818 vypracoval - za krátkych osem decembrových dní - komplikovaný a netypický projekt paláca Bratislavského hradu. Bola to jeho Majstrovská práca (dnes by sme to mohli prirovnať možno k diplomovke), vďaka ktorej získal meštianske aj majstrovské práva*. Preukázal sa zároveň nie len ako dobrý murár, ale aj ako talentovaný návrhár a projektant stavieb a čo bolo tiež nevyhnutné, ako mravný a počestný muž.

* každý majster, ktorý sa chcel stať členom cechu musel najprv nadobudnúť meštiacke práva, čo si vyžadovalo vlastníctvo nehnuteľnosti (domu, dielne alebo vinohradu). Potom musel predložiť osvedčenie o pôvode a vyučení, čomu predchádzalo niekoľkoročné učenie u jedného majstra a potom ďalšie, niekoľkoročné vandrovanie - čiže prax u viacerých majstrov mimo domova.

Následne, po prijatí do cechu musel novoprijatý majster pohostiť ostatných majstrov a tovarišov z cechu, nuž a samozrejme, musel aj zaplatiť poplatok do cechovej pokladne. V cechových artikulách bolo vždy presne určené, z koľkých chodov má pozostávať pohostenie a nový majster mal tiež povinnosť štedro nalievať víno svojim hosťom. 

V roku 1820 boli v Prešporku už len dvaja majstri murári, ktorí mali dielňu s tovarišmi a učňami. Jedným z nich bol Ignatz Feigler starší.

Ignatz Feigler starší sa so svojou, 21-ročnou snúbenicou Katarínou Keckeis oženil v roku 1820 ako 29-ročný. V tom istom roku sa im narodil prvý zo štyroch synov. So svojou rodinou žil v dome, ktorý si postavil na Župnom námestí (na jeho mieste dnes stojí budova Najvyššieho súdu). 

Od začiatku svojej kariéry, predpokladám, že krátko po zvládnutí Majstrovskej skúšky, pracoval Ignatz Feigler súčasne ako architekt-návrhár a aj ako staviteľ, neskôr (už aj so svojim synom Ignatzom Feiglerom mladším) aj ako obchodník a podnikateľ so stavebným tovarom. V takomto komplexnom prístupe k realizácii svojich stavieb bol priekopníkom. Práve to mu zaručovalo úspech u jeho klientov.

Pomerne rýchlo sa stal váženým občanom. Prizývaný bol do rôznych odborných komisií, ktoré sa venovali oblasti stavebných kultúrnych pamiatok. Bol členom viacerých spolkov, ktoré finančne podporoval.

V roku 1824 bola napríklad vysvätená Kaplnka Panny Márie Snežnej. Postaviť ju dal Ignatz Feigler starší podľa vlastných architektonických plánov a to z dobrej vôle, bez nároku na honorár.

V roku 1831 dokončil svoje vrcholné dielo v barokovom slohu - komplex budov* špitála a kostola sv. Ladislava v Bratislave. V tomto období zároveň stavebne upravoval (v neskoroklasicistickom štýle) aj pôvodne gotickú Kaplnku sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave.

*O vyše 65 rokov neskôr sa na dostavbe a rekonštrukcii týchto stavieb podieľal jeho vnuk Alexander Feigler, posledný z ich slávneho rodu.

Od roku 1838 realizoval viacero obytných a nájomných domov na Hviezdoslavovom námestí a Rybárskej bráne, vrátane slávneho Kernovho domu. Tiež domy na Michalskej, Gorkého, Laurinskej a aj budovu Prvej konskej železnice na Krížnej ul.

Od roku 1840 bol členom a aktívnym dobrovoľníkom v Meštianskom zaopatrovacom spolku pri Kostole a špitále sv. Ladislava v Bratislave.

V roku 1843, už ako renomovaný stavebník, získal lukratívnu zákazku na rekonštrukciu kaštieľa v Rusovciach. 

V roku 1844 postavil vo svojom susedstve budovu vtedajšej Župy, tzv. Župný dom. Aby bolo jasné - Župný dom postavil na základe víťazstva v náročnej architektonickej súťaži.

V roku 1846 vypracoval projekt pre budovu Prvej bratislavskej sporiteľne, založenej v roku 1841 pod názvom Pressburger Sparcasse ako prvý samostatný peňažný ústav na území dnešného Slovenska.

V roku 1847, dňa 12. februára Ignátz Feigler starší zomrel na týfus. Nezachovala sa žiadna jeho fotografia, ostalo však po ňom mnoho. V knihe Storočie Feiglerovcocv autori citujú dobovú správu:

"Zomrel bratislavský architekt Ignatz Feigler, jeho pohreb bol včera, za hojnej účasti občanov mesta. Starý pán bol obnoviteľom Bratislavy. 

Ignatz Feigler postavil za ostatné polstoročie všetky paláce, kostoly, synagógy, prestížne hotely, bazáre, letoviská a nájomné domy. V meste by sme sotva našli ulicu, na ktorej by nestáli jeho diela. 

Dôstojný muž pred niekoľkými týždňami oslávil polstoročnicu (v odbore) a pri tejto príležitosti získal mnoho vyznamenaní. Ešte predvčerom ho videli na ulici, no večer náhle zomrel."

V roku 1848 bola, podľa projektu Ignatza Feiglera, dokončená prestavba gotického domu na nový, reprezentačný svetločerveno-biely obytný Wimmerov dom, ktorý dodnes stojí na rohu Michalskej a Sedlárskej ulice v Bratislave.

Ignátz Feigler starší, ako píšu viaceré zdroje, bol veľmi ovplyvnený tzv. Viedenskou školou, ktorú absolvoval vrámci vandrovky. Ja si však myslím, že sa mu to aj páčilo, že mu tento pravidelný, klasicistický štýl vyhovoval. A podobne sa mu iste páčila aj dokonalá baroková symetrika, ktorá je taktiež typická pre jeho stavby. 

Fascinuje ma, ako dokázal urobiť vizuálne budovu v akoby starodávnom štýle a pritom dispozície priestorov navrhoval racionálne, prakticky a funkčne s využitím každého metra. Tvoril a staval efektívne. Ach, kiež by som mohla vidieť všetky jeho stavby aj z vnútra. A naživo!

Nečudovala by som sa, keby aj on sám bol taký, aké sú jeho stavby. Povahovo puntičkár a pedant, vždy presný a spoľahlivý, snáď aj prísny a iste spravodlivý, dobrosrdečný a určite, určite, určite veľmi tradicionalistický, konvenčný, avšak racionálne odvážny a pokrokový. Aspoň tak na mňa pôsobia jeho stavby.

Z jeho osobného života ma ešte zaujalo aj to, že všetci jeho synovia* sa venovali remeslám, ktoré súviseli so staviteľstvom. Koľkým otcom sa podarí inšpirovať všetkých svojich potomkov? 

Ako to už v rodinách býva, nie všetci boli úspešní a rovnako talentovaní. Je len pochopiteľné, že tak ako mnohí iní, aj synovia Ignatza Feiglera staršieho medzi sebou súperili a to tak o priazeň svojho otca, ako aj o klientov. Jednoznačne najúspešnejší z nich bol prvorodený syn, ktorý sa tiež volal Ignatz. Ten však už staval svoju kariéru na silných a veľkých základoch, ktoré vybudoval jeho otec. Hoci Ignatz mladší má za sebou oveľa viac stavieb, ako jeho otec, predsa len, akosi ma viac inšpiruje práve Ignatz Feigler starší, ktorý značku Feigler vybudoval.

*Zaujalo ma i to, že Ignátza Feiglera staršieho druhorodený syn Franz mal za manželku Karolínu Pranter a jeho treťorodený syn Karl, ktorý mal dvojičku brata Imricha a dožil sa dospelého veku, si zobral za manželku Františku tiež s priezviskom Pranter. 

A prečo je pre mňa Ignátz Feigler starší inšpiratívna osobnosť? 

Nuž, lebo mi v mnohom pripomína môjho otca, ktorý bol tiež architektom a staviteľom, avšak jeho obchodného ducha prevážil viac duch dobročinnosti. Zanechal však vo mne lásku k architektúre a histórii a práve to prepájal aj Ignatz Feigler starší. 

Ignatz Feigler ma inšpiroval v tom, že je možné byť tradičný aj moderný zároveň. Že ten, kto má rád staré veci nemusí byť automaticky sentimentálny a staromódny, ale môže byť aj racionálny, aj kreatívny. Keď to dokázal on, tak to dokáže aj každý z nás. A v tom ma inšpiroval práve Ignatz Feigler starší.

TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: text neprešiel jazykovou korektúrou | FOTO:  Katarína Králiková (na zábere je Palugayov palác zo zadnej strany)  

ZDROJEJana Pohaničová a Peter Buday/ publikácia Storočie Feiglerovcov; Jana Pohaničová a Peter Buday/ článok: Dvaja Ignatzovia - otec a syn Feiglerovci; Jana Pohaničová a Peter Buday/ článok: Architektúra dlhého storočia a Feiglerovci; Ágnes Mánya Benyovszky/ Belle Époque; Vladimír Segeš/ Remeslá a cechy v Prešporku; Štefan Holčík, Bratislavské noviny/ Zo vzácneho domu zostala iba fotka.