inšpiratívna osobnosť | Ignác Lamár

17.02.2018

Zabudnime na to, že Ignác Lamár bol iba "typická prešporská postavička" známa ako Schöner Náci. V prvom rade to bol človek, ktorý mal veľký sen. Chcel ľuďom robiť krajší deň, rozosmievať ich po ťažkej práci, aj počas vojny a socializmu. Jeho príbeh je o tom, že aj keď to vyzerá nereálne, vždy je spôsob, ako si splniť svoj sen. 

Keď som sa začítala do jeho životného príbehu, ostala som prekvapená. Čo to musela byť za silná osobnosť, keď dokázal hrať svoje divadlo aj napriek posmeškom. A ja tu stresujem, že čo by povedali ľudia, keby som vyliezla z bytu nenamaľovaná!

Mimochodom:  Schöner Náci je po nemecky, Schöne Náci je tak po prešpursky.



Detstvo...  

Predškolské detstvo, mal harmonické. Jeho otec bol majster obuvník. Mal vlastnú dielňu, ale aj tak neboli bohatí. 

Autor jeho beletrizovaného životopisu L. O. Rosa píše, že Ignác mal iba jedného brata Karola, ktorý mal detskú obrnu. Iní autori zas uvádzajú, že mal dvoch bratov, ktorí emigrovali do Ameriky. Jeho doktor, MUDr. Sečanský však vo svojich pamätiach toto píše ako o bratoch jeho otca Karola. Nuž, nech už bolo ako bolo, Ingnác sa životom predieral bez súrodencov, sám, bez rodiny.

Najväčšiu tragédiu rodine vraj spôsobila jeho matka. Tá, podľa všetkých zdrojov, utiekla s tovarišom do Viedne. Opustila manžela aj deti. Otec malého Ignáca potom údajne začal piť. No, ale neverím, že predtým nepil vôbec. Úporne sa snažím pochopiť ženu, ktorá opustí svoje deti. Neverím, že to bolo iba a len z vášnivej lásky k milencovi. Zrejme sa však už nikdy nedozvieme, čo sa presne stalo.


Ten chlapec vyzerá ako Ignác Lamár s otcom.


Rovnako sa zrejme nedozvieme skutočnú pravdu o tom, či bol naozaj malý žiačik Ignác v škole šikanovaný. Je to síce veľmi pravdepodobné, lebo deti aj v dnešnej dobe majú sklony k tomu, aby robili zlobu tým slabším. A Ignác bol celý život také tintítko, navyše veľmi citlivé.

Keď sa teda stala v rodine "tá tragédia", že počestnému majstrovi odišla žena s tovarišom, tomu chudákovi neostávalo nič iné, len sa upiť k smrti a narobiť také dlhy, že jeho deti - nech ich už bolo hocikoľko - ostali bez strechy nad hlavou, s jedným starým kufrom.


Ignác Lamár sa narodil v Petržalke, ktorá sa v 19. storočí  volala Engerau (z nem. "úzka niva") 


Keby sa nestali tieto smutné a bolestné udalosti, zrejme by sa Ignác nikdy nedostal k tomu, aby urobil šťastných toľkých ľudí. Bol by sa vyučil u otca rovnakému remeslu a prežil by život bez toho, aby sa čo i len odvážil niekomu povedať, že túži byť klaunom.

Osudové stretnutia

Ignác Lamár sa narodil v stredu, 11. augusta 1897, vraj o pol noci, počas mesačného splnu. 

Kto má trošku páru o tom, čo je to astrológia a numerológia, tomu bude zrejme jasné, že jeho osud musel byť karmický, teda neobyčajný.

Vždy, keď sa Ignác nachádzal v absolútne neriešiteľnej situácii, osud mu zaslal do cesty dobrého človeka na pomoc. Aspoň takto to opisuje L. O. Rosa a do značnej miery jeho slová potvrdzuje aj MUDr. Sečanský.

Jeho celoživotný kamarát Lacko ho už v škole bránil pred šikanujúcimi spolužiakmi. 

Bývalý spokojný zákazník jeho otca mu pomohol nájsť prvú prácu v divadle po tom, ako jeho otec zomrel a bolo treba splácať dlhy. 

Kolega Peter ho, aspoň teda podľa L. O. Rosu, uviedol do sveta divadelného zákulisia, kde Ignác pracoval ako pomocný rekvizitár



Keď prišiel aj o rodičovský dom, v zúfalej situácii ho prichýlil opäť kolega Peter, s ktorým sa prvýkrát opil, keď si uvedomil, že svojím váhaním navždy stratil svoju prvú lásku Žanetku. 

Keď hrozilo, že ho po vojne deportujú do tábora fašistických kolaborantov, niekoľko týždňov tŕpol, čo s ním bude. "Darmo vysvetľoval, že síce otca mal Maďara a matku Nemku, ale on sám je Prešpurák a tým aj zostane, nič nepomáhalo," rozpráva jeho posledný lekár MUDr. Sečanský. Z tábora ho vyslobodil Sečanského dobrý priateľ MUDr. Ripp.



Splnený sen

To, ako ho poznáme dnes, čiže ako turistickú atrakciu, zosobňujúcu elegána s cilindrom a paličkou z dávnych predvojnových čias starého Prešporku, to si Ignác Lamár vymyslel počas prvej svetovej vojny, keď prišiel prácu v divadle.

Ignác Lamár bol po celý život absolútne chudobný, nemajetný. Ešte aj to, čo dostal neraz rozdal. Jediné, čo vlastnil bol starý kufor s pánskym oblečením, ktoré jeho otcovi darovala grófka Nyáryová po smrti manžela. A stále mal sen byť klaunom.

Obsah kufra sa stal pokladom Ignáca Lamára. Keď prišiel o prácu, v zúfalstve, keď už človek nemá čo stratiť a dávať môže len to, čo má v sebe, vo svojom srdci, rozhodol sa chodiť oblečený v elegantnom obleku po grófovi, s cilindrom na hlave a paličkou v ruke po prešporskom korze. 

Chcel ľuďom pripomínať zašlú slávu predvojnových, bezstarostných čias. Nič nevravel, iba sa zdvorilo usmieval, úctivo sa klaňal slečnám i dámam a všetky ich zdravil v troch prešporských jazykoch slovami: 

"Ruky bozkávam. Küss die Hand. Kezet csókolom."

Už vtedy, na začiatku dvadsiateho storočia bolo zvláštne to, čo robil. Ľuďom sa to však páčilo. 

Bol zdvorilý. Bol úslužný. Ľudia ho pozývali k sebe na návštevu, aby sa s ním mohli porozprávať. Mnohým pomáhal už len tým, že im venoval pozornosť a súcit v žiali za zomrelými príbuznými vo vojne. Ľudia ho jednoducho mali radi, lebo on mal ľudí rád a chcel im robiť radosť.


Schöner Náci navštevoval cukrárne Stürzer na Sedlárskej ulici, Meyer na Hlavnom námestí a Myšák na Štúrovej ulici, kde mu ponúkli zadarmo zákusky, niekedy aj čiernu kávu.  


V knihe Schöne Náci, bratislavský Charlie ma zaujalo, ako L. O. Rosa priam psychologickou analýzou vykresľuje Ignáca, ako človeka, ktorý mal aktívny zaujem o mimiku, gestikuláciu, reč tela a aj o psychológiu. Informácie o týchto témach nasával od Lacka, svojho priateľa z detstva, ktorý študoval za detektíva.

Veľmi pútavo je v knihe tiež opísaný detektívny zážitok, ktorý Lacko a Ignác spoločne vyriešili. Prekvapilo ma, že v ňom išlo o to, ako zabiť bohatú grófku prostredníctvom dlhodobého pôsobenia infrazvukov. Tie mali spôsobiť bolesti hlavy, žalúdka a postupne vyústiť do kolapsu celého tela. 

Nezisťovala som, či sa tento príbeh naozaj stal, hoci mám sklony uveriť tomu. Podstatné je, že už na začiatku storočia vedeli, ako škodia aj nepatrné zvukové vlny.

Túto krátku epizódku v jeho živote však vraj spustilo to, čo bolo pre Ignáca Lamára najviac charakteristické. Jeho úprimná úctivosť k ľuďom. 

Mimoriadne zdvorilé, starosvetské správanie, úsmev a elegancia to boli vlastnosti, vďaka ktorým si získal dôveru u ľudí - a teda aj u spomínanej bohatej grófky.

Veľa vnímal, veľa počúval a málo rozprával. Dnes už to vyznie dvojzmyselne, ale Ignác Lamár často navštevoval bohaté vdovy. Pomáhal im s prácami okolo domu a rozprával sa s nimi - teda, predpokladám, že ich predovšetkým zdvorilo počúval.

"Neviete si predstaviť, akí šťastní boli ľudia, napríklad i moje sestričky, keď sa Nácko objavil na korze a zaspieval svojím neopakovateľným hlasom." spomína MUDr. Sečanský. 

Poslanie zostáva

Profesor MUDr. Ladislav Dérer, učiteľ MUDr. Sečanského, ešte za jeho života poznamenal, že mesto by malo postaviť sochu symbolu dávych čias, jeho kamarátovi z detstva. Tvrdil, že Schöner Náci patrí medzi neodmysliteľných prominentov Bratislavy.


Hliníkovú sochu Schöne Náci v životnej veľkosti vytvoril  v roku 1997 akademický sochár Juraj Meliš.


Ignác Lamár zomrel vo veku 70 rokov, v pondelok, 23. októbra 1967 v Lehniciach, v ústave pľúcnych chorôb na tuberkulózu. 

Celých 40 rokov rozdával radosť bratislavčanom a potom dlhých 40 rokov čakal, kým sa mu splní posledné želanie - byť pochovaný v jeho milovanej Bratislave. 

Od septembra 2007 je pochovaný na Ondrejskom cintoríne, vďaka občianskemu združeniu Spoločnosnosť Ferdinanda Martinenga a iniciatíve Ing. Romana Delikáta.

Ignác Lamár ma inšpiroval tým, že on proste neriešil predsudky

Ani mu zrejme nenapadlo, že by to celé mohlo byť blbé, čudné. On na svoje poslanie hľadel srdcom. 

Bol slobodný. Bol láskavý. Bol úctivý. Bol tým, kým sa chcel stať. Stal sa bratislavským klaunom, ktorý rozdával príjemný pocit každému.


Prisahala by som, že som ho kedysi stretla v Bratislave, že sa na mňa zdvorilo usmial, s jemným úklonom si nadvihol cilinder a zvláštnym hlasom povedal: "Ručičky bozkávam, krásna slečna", až som sa začervenala. Viem si presne vybaviť ten príjemný pocit a hoci rozumovo tomu ani sama neverím, akosi cítim, že sa to naozaj stalo. A možno som iba stretla ducha Schöner Náciho, ktorý do Bratislavy stále patrí.


TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: text neprešiel jazykovou korektúrou | FOTO: Zdroj: Wikimedia Commons/Pavol Poljak | ZDROJE: MUDr. Imrich Sečanský: Spomienky a vyznania lekára;  L. O. Rosa Schöner Náci, bratislavský Charlie; https://www.bratislavskenoviny.sk/kultura/9740-schoner-naci-sa-k-nam-nanovo-priblizuje; https://bratislava.dnes24.sk/ruky-bozkavam-nieslo-sa-ulicami-bratislavy-schone-naci-by-mal-dnes-119-rokov-249648.