inšpiratívna osobnosť | Hana Gregorová Lilgová

10.03.2018

Spisovateľka a prvá slovenská feministka je aj dnes známa viac ako manželka spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Je zaujímavé, že ich manželstvo bolo veľmi nezvyčajné a v ich prípade azda najviac platí, že za všetkým treba hľadať ženu.

Každý z nás sa narodí do nejakého prostredia, do nejakej doby, nejakým rodičom.

Tieto okolnosti nás potom formujú oveľa viac, ako si mnohí uvedomujeme.

Dokonca, tieto skutočnosti sú zároveň našim osudom, od ktorého sa odvíjajú naše túžby a sny, rozhodnutia, kroky a aj celé naše životné poslanie.

Toto si uvedomujem zakaždým, keď zbieram podklady pre napísanie blogu o inšpiratívnej osobnosti.

Rovnako tomu bolo aj v prípade, keď mojou "témou týždňa" bola Hana Gregorová.


Ja v rodnom dome Jozefa Gregora Tajovského, za mnou na fotkách Hana Gregorová (foto: moja mamka).



Spoznať a pochopiť pohnútky Hany Gregorovej snáď ani nie je možné bez toho, aby sme nevnímali aj dobu, v ktorej žila, rodinu, do ktorej sa narodila a predovšetkým prostredie, v ktorom vyrastala.

To všetko sa stalo jej osudom a mojou inšpiráciou.


osobné predmety, ktoré vlastnila Hana Gregorová vystavené v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici (foto: Katarína Králiková)


Detstvo

Hana Gregorová sa narodila 30. januára 1885 v malom slovenskom mestečku Martin.

Jej rodičmi boli Mária Jamnická a Ján Lilge a mali osem detí. Volali sa Mária, Samuel, Oľga, Božena, Ľudmila, Milan, Hana a Ivan.

Hana bola teda siedme dieťa, najmladšia dcéra.

Správa o živote v Martine z roku 1875 uvádza, že najčastejším zamestnaním žien v Martine bolo tkanie ľanového a konopného plátna. Muži sa venovali prevažne roľníctvu, najmä chovu dobytka a aj remeslám. Rodičia Hany Gregorovej, Lilgovci, boli farbiari.

Farbiarstvo je remeslo zaoberajúce sa farbením textilu. Farbiari na území Slovenska sa zaoberali najmä farbením ľanového plátna.

Farbiarstvo sa mimoriadne rozšírilo v súvislosti s plátenníctvom a so vznikom textilnej výroby v manufaktúrach.

Vo štvrtok 8. marca 2018 som sa zúčastnila prednášky ho Hane Gregorovej. Z rozprávania prednášajúcej p. Pevčíkovej som vyrozumela, že matka Hany bola, tak ako väčšina matiek v tej dobe,  veľmi konzervatívna žena. Hanino detstvo bolo ovplyvnené aj smrťou Haninho otca, čím rodina prišla o veľkú finančnú podporu a pochopiteľne aj o pomoc pri hospodárení, v dielni a pri výchove detí.

Jej životným cieľom bolo vychovať a povydávať všetky svoje dcéry. To považovala za jedinú možnosť, ako im zabezpečiť živobytie. Otec Hany Gregorovej zomrel príliš skoro, aby ju mohol podporovať.

Mladosť

Hana mala 15 rokov, keď náhle zomrel jej otec. Už predtým prosila rodičov, aby jej dovolili študovať, alebo aspoň absolvovať korešpondenčný kurz.

Nesúhlasili s tým. Tvrdili, že je hanba, keď dievča priveľa číta a hovorí, čo si myslí.

Ako najmladšia dcéra musela ostať doma pri ovdovenej mame pomáhať jej v domácnosti, na záhrade aj v dielni. Vzdelávať sa v škole nepripadalo do úvahy.

Pochopiteľne, mladá Hana mala v meste veľa rovnesníkov, spolužiačky, kamarátky a s nimi všetkými sa  stretávala.

Ako to už býva v tomto veku, aj Hana začínala mať na situácie okolo seba vlastný názor.

Búrila sa proti tomu, že by mala ostať len v kuchyni pri hrncoch a deťoch.

Aj z úryvku zo života Hany, v tom čase ešte Lilgovej, ktorý počas prednášky čítala p. Pevčíková, bolo jasné, že Hana s týmto údelom nesúhlasí.

Chcela sa vzdelávať, chcela pracovať a byť čo najviac finančne nezávislá na rodičoch alebo na manželovi.

Jej zámerom však nebola rebélia, ale pomoc rodičom, rovnosť v manželstve pri zabezpečovaní živobytia, nuž a v neposlednom rade túžba čítať, vzdelávať sa a spoznávať svet.

Toto boli jej prvé prejavy feminizmu.


"Feminizmus, podľa definície je presvedčenie, že ženy a muži by mali mať rovnaké práva a možnosti.

Je to teória politickej, ekonomickej a sociálnej rovnosti pohlaví," píše na blogu Dominika Raffajová

Fialová sa stala farbou feministiek. Zrejme symbolizovala zmiešanie ženskej červenej a mužskej modrej farby ako prejav harmónie a tiež duchovna.


Tieto názory si mladá Hana Lilgová formovala v prostredí, ktoré priam žilo slovenským národným povedomím, ktorého súčasťou boli prvé pokusy žien o zrovnoprávnenie.

Historické súvislosti a udalosti v Martine

V dňoch 6. a 7. júla 1861 sa v Martine konalo Memorandové zhromaždenie slovenského národa.


Na kresbe je vpravo p. Sládkovič (Sladký) a J. Král (Divný Janko) (foto: FB/Historické fotografie slovenských miest/Martin popis: Maroš Šelap)


Jeho najväčším úspechom bol vznik troch slovenských gymnázií a založenie Matice slovenskej.


Memorandové námestie a evanjelický kostol, nízka biela budova bolo Prvé martinské gymnázium. (foto: FB/Historické fotografie slovenských miest/Martin popis: Milan Brandejsky)


Matica slovenská so sídlom v Turčianskom svätom Martine zhromažďovala cenné zbierky pamiatok z kultúrnych dejín Slovenska.

Vydala 82 zväzkov kníh. Poskytovala štipendiá a pôžičky slovenským vedcom a študentom, nadväzovala domáce i zahraničné kontakty. 

Spolky s podobným názvom boli Matica srbská, Matica česká, Matica chorvátska a Matica moravská.


Budova Matice Slovenskej (foto: Historické fotografie slovenských miest/Martin)


V roku 1875 uhorská vláda zakázala činnosť Matice slovenskej. Zhabala jej všetok majetok.

V jej činnosti však pokračovali iné spolky so sídlom v meste Turčiansky svätý Martin a s celonárodnou pôsobnosťou:

  • Živena,
  • Kníhtlačiarsky účastinársky spolok,
  • Slovenský spevokol a
  • Muzeálna slovenská spoločnosť.

V meste Martin vychádzal

  • prvý slovenský časopis s názvom Letopis Matice slovenskej.
  • časopis Orol
  • periodikum Národné noviny (pokračovateľ Pešťbudínskych vedomostí).

Živena so sídlom v Turčianskom svätom Martine zostala po zatvorení Matice slovenskej jediným fungujúcim slovenským spolkom.

Uhorská vláda Živene

  • nepovolila zriadiť vzdelávací dievčenský ústav v slovenskom jazyku,
  • opakovane zamietala otvoriť školu pre slovenské dievčatá, aby sa učili predmety ako varenie, ručné práce a vedenie domácnosti v rodnej reči.

Prvá budova spolku Živena v Martine (foto: FB/Historické fotografie slovenských miest/Martin)


Vzdelávať ženy sa rozhodla Živena prostredníctvom

  • ochotníckych divadelných predstavení,
  • martinského spevokolu,
  • propagácie a prezentácie domácej práce žien - najmä výšiviek.

Osvetu a vzdelanie medzi slovenskými ženami šírili členky Živeny vydávaním publikácii:

  • Almanach Živeny,
  • prvý ženský časopis Dennica,
  • Letopisy Živeny .


Všetka slovenská tlač vychádzajúca z martinských tlačiarní podliehala silnej tlačovej cenzúre.

Aj v kontexte dnešnej doby iste vieme pochopiť, že sa to nepáčilo ani tvorcom časopisov a novín a ani ich čitateľom a už vôbec nie popredným predstaviteľom slovenského národa.

Silná maďarizácia sa prejavovala v povinnom používaní maďarského jazyka v školách, na úradoch, v písomnostiach.


Toto všetko sú kľúčové okolnosti, ktoré formovali mladú Hanu Lilgovú.

Čas plynul a jej matka sa ju stále všemožne snažila vydať.

Študovať v škole Hana nemohla aj kvôli nedostatku financií, avšak matka jej zakazovala aj čítanie.


Dokonca sa jej nepáčilo ani to, že sa Hana stretávala s rovesníkmi, s ktorými diskutovala o knihách, o tom, aký je svet za hranicami a, pochopiteľne, aj o aktuálnej politickej situácii.

Neraz to bola čisto chlapčenská, či snáď už mužská spoločnosťBolo absolútne proti konvenciám, aby v takej spoločnosti bola mladá a slobodná dievčina.


Hana Gregorová, rod. Lilgová


Tí, ktorí Hanu Gregorovú osobne poznali tvrdia, že bola obľúbená a spoločenská.

Monika Kováčová, dramaturgička Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici ju charakterizovala, pred začiatkom divadelného predstavenia o živote Hany Gregorovej, slovami:

"Aká vlastne bola? Iná ako vtedajšie ženy.

Nebála sa žiť podľa toho, čomu verila, odvážila sa vidieť svet svojimi očami.

Svojim úsilím otvárala dvere, ktoré niesli pomyselnú tabuľku: Pre ženy zatvorené.

Vstupovala do nich, hľadala vlastný priestor, komentovala dobu a snažila sa o zmenu."

Zasnúbenie

S vlastnými postojmi a názormi, ktoré Hana smelo prezentovala snáď pri každej príležitosti, bolo Haninej matke jasné, že ju nevydá len tak za hocikoho.

Hana sa nebránila vydaju, chcela však po boku muža, pri ktorom by sa cítila duševne slobodná.

S budúcim manželom sa zoznámila v Martine, niekoľko rokov predtým, než sa rozhodla prijať jeho ponuku na sobáš.

Na prednáške nám p. Pevčíková sprostredkovala informáciu o tom, ako sa zoznámili.

Hanu Lilgovú zaujal Jozef Gregor Tajovský vo chvíli, keď jej ponúkol na prečítanie knihu, ktorá sa mu páčila.

Rýchlo pochopila, že tento človek je schopný nie len akceptovať ju taká aká je, ale je zároveň ochotný ju podporovať v jej ambíciách.

V čase ich zbližovania pôsobil Jozef Gregor Tajovský v rumunskom meste Nadlak ako bankový úradník. Jeho príbeh je tiež zaujímavý a budem sa mu venovať. Teraz sa však prenesme do roku 1907.

Hana stále žila v rodičovskom dome s matkou v meste Martin.

Popri domácich prácach sa neustále vzdelávala ako samouk, čítala všetko, čo bolo možné a stretávala sa s priateľmi.

Jej matku neustále trápilo to, za koho sa Hana vydá. Veď mala 22 rokov a mnohé jej rovesníčky už dávno mali deti.


Hana Gregorová mala 22 rokov, keď jej Jozef Gregor Tajovský napísal list so žiadosťou o ruku. (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)


O ruku ju v liste požiadal modrooký a veľmi pekný, avšak už dávno starý mládenec, dobre zarábajúci a v tom čase už známy spisovateľ Jozef Gregor Tajovský. 


snúbenci Hana Lilgová a Jozef Gregor Tajovský (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)


Jej odpoveď veľa napovedá o ich budúcom vzťahu: "Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ," napísala mu po tom, čo ju požiadal o ruku. "Teším sa na čítanie kníh vo Vašom dome."

Rumunský Nadlak - nudný život

Po svadbe sa Hana a Jozef odsťahovali do rumuského Nadlaku, kde mal Jozef dom a stabilnú prácu bankového úradníka.

Hana nebola vôbec šťastná v novom prostredí.

O ich trojročnom pobyte v Nadlaku je zachovaných niekoľko autentických zdrojov, ktoré viac-menej hovoria o ich spoločnom živote, alebo ešte viac o samotnom Jozefovi Gregorovi Tajovskom.

Ten bol v Nadlaku obľúbený a vítaný hosť v mnohých bohatých domácnostiach.

Hana sa tam cítila ponížená, len ako mužov tichý, pekný doplnok.

Dagmar Mária Anoca z rozprávania svojej starej mamy, ktorá bola ich susedou v Nadlaku, popisuje toto obdobie takto:

"Spoločne chodili na večierky a pôsobili aj v Ľudovom kruhu, nacvičovali divadelné hry. To bola jediná radosť Hany Gregorovej v nadlackom, pre ňu "hluchom" prostredí."


Osobné predmety, ktoré vlastnila Hana Gregorová vystavené v jej pamätnej izbe v Tajove. (foto: Katarína Králiková)


Jozef Gregor nabádal Hanu, aby z okolitých dedín zozbierala výšivky a vytvorila z nich zbierku.

Hana sa na to aj podujala, avšak - ako informovala p. Pevčíková na prednáške - nebola v domácnostiach vítaná, ba priam naopak, vyháňali ju a odsudzovali za to.


Prednáška o Hane Gregorovej bola obohatená o čítanie z kníh, ktoré Hana písala. Spoznali sme tak jej autentické myšlienky. (foto: Katarína Králiková ... jasné, že som sedela v prvej rade ...)


Nevzdelaní a ustráchaní ľudia sa zrejme báli, že ich chce cudzinka Hana okradnúť.

Azda najsilnejší moment z týchto aktivít zažila Hana, keď ju obvinili z čarodejníctva po tom, ako poprosila jednu babicu o darovanie nádhernej vyšívanej plachty, ktorú používali pri narodení dieťaťa.

Hana potom tieto aktivity ukončila.

Pobyt v Nadlaku, z pohľadu Hany, výstižne opisuje opäť Dagmar Mária Anoca: "Hana Gregorová ani nemala nadlackú societu osobitne v láske, nepáčilo sa jej, ako pristupovali k nim.

Napokon, nebolo ľahké byť Tajovského ženou a nebolo ľahké byť spisovateľskou rodinou v prostredí, kde prevládala stredná vrstva,

ktorá síce disponovala majetkom a možnosťami, ale mentalitou bola ešte stále v zajatí ustálených pravidiel."

Manželia Gregoroví ani po troch rokoch manželstva stále nemali deti. A tak tomu bolo ešte niekoľko rokov.

Východoslovenský pomaďarčený Prešov

V januári roku 1910 cestoval manžel sestry Hany Gregorovej, uznávaný finančník a priekopník sporiteľníctva na Slovensku Ivan Thurzo do Budapešti.

V kupé sedel spolu s hlavným direktorom Tatra banky Ivanom Daxnerom a kolegom Milošom Krčmérym.

Počas cesty vo vlaku sa im zmienil o tom, že mu švagor Tajovský píše z Nadlaku o jeho veľkom záujme o miesto v prešovskej filiálke.

Zrejme za Tajovského intervenoval, prihováral sa za neho a podarilo mu vybaviť miesto dirigenta Tatra banky v Prešove pre Jozefa Gregora Tajovského.

Po príchode do Prešova však Gregorovci nedostali byt a bývali v jednej bankovej miestnosti. Neskôr si našli byt na terajšej Čapajevovej v dome č. 9.


Hana Gregorová v kroji počas pobytu v Prešove (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)


Vo svojich spomienkach Hana Gregorová opísala príchod do Prešova takto:

"Náš sen narazil na život, ktorý nás pripútal k smutnému Prešovu v zapadnutom pomaďarčenom kraji, kde bol Tajovský v pravom slova zmysle pionierom.

V meste bolo počuť iba maďarčinu, kraj bol chudobný, ľud neuvedomelý, bez vodcov, ešte opustenejší ako v iných slovenských krajoch."

Lucia Šteflová vo svojej práci opisuje manželov Gregorovocov ako národovcov, ktorí nevnímali národnostnú otázku ani situáciu v Prešove čiernobielo, hovorili o "priateľstve medzi národmi".

Ich hlavným cieľom bolo pozdvihnúť národné povedomie v pomaďarčenom kraji.

Hana Gregorová chodila po okolitých dedinách Prešova s kufríkom kníh, rozdávala ich a rozvíjala osvetovú činnosť zameranú na potrebu vzdelania v materinskom jazyku.

Zdôrazňovala dôležitosť čítania slovenských kníh.


Hana Gregorová v kroji počas pobytu v Prešove (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)


Vo svojich spomienkach Hana Gregorová dané udalosti opisuje nasledovne: "Úrady, ktorým bolo podozrivé, že žena chodí sama po dedinách, dali ma stopovať žandármi.

Zastavili ma v šírom poli a otvorili kufrík. Netušila som, v akom som nebezpečenstve. Spytovali sa ma, kam idem a čo robím.

Možno, že som ich odzbrojovala svojou úprimnosťou a sebaistotou.

Netajila som totiž, že rozdávam alebo predávam knižky a časopisy a tým som asi nevzbudzovala dojem, že by som hádam robila niečo zakázané a vlastizradné."

I keď svoj pobyt v Prešove prirovnali Gregorovci k pobytu na spoločenskej púšti, v ich tvorbe sa toto prostredie prejavilo ako tvorivý impulz.

Literárne pôsobenie Hany Gregorovej začalo práve v Prešove. Tam preložila z maďarčiny do slovenčiny román Dáždnik sv. Petra od Kálmána Mikszátha.

V Prešove tiež začala písať svoj knižný debut zbierku poviedok Ženy.

Hana Gregorová na fotografii v čase, keď písala zbierku poviedok ŽENY. (foto: Katarína Králiková v pamatnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)

Originál prvého vydania zbierky poviedok ŽENY, ktorý napísala v roku 1912 Hana Gregorová. (foto: Katarína Králiková v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici po prednáške o Hane Gregorovej)

O odchode manželov Gregorových z Prešova po dvojročnom pobyte polemizuje Ervín Lazar vo svojej štúdii venovanej rozpomienkam Šarišanov na Tajovského, o ktorej sa zmieňuje Lucia Šteflová.

Domnieva sa, že hlavnou príčinou môže byť skutočnosť, že Hana Gregorová už v tom čase bola v Čechách.

Možno tam bola na dlhodobej návšteve u svojej spoločníčky, ktorú jej cez inzerát našiel manžel, aby cez leto intelektuálne obohatila jej pobyt v Prešove.

V liste manželke z 29. 6. 1912 opisuje Jozef Gregor Tajovský incident, udalosť, ktorá ho viedla k tomu, aby dal v banke výpoveď.

Podľa p. Lazára však pravdou ostáva, že najväčšmi na neho vplývala práve jej neprítomnosť.

Rozhodol sa písať a odísť žiť do Prahy. Všetko bolo nakoniec inak.

Rodný Martin - materstvo a vojna

Ich cesta však viedla do Martina, kde Tajovský prijal miesto tajomníka Slovenskej národnej strany.

V Martine žili Hana a Jozef Gregorovci od roku 1912 až do roku 1921.

Počas tohto obdobia vypukla dňa 28. júla 1914 prvá svetová vojna. 40-ročného manžela Hany Gregorovej povolali na vojnu už v roku 1915.

V tom čase už čakali spolu svoje prvé dieťa. Ich dcérka Dagmar sa však narodila 28. apríla 1916 v Budapešti.

Neskúmala som to presne, aj keď teda zaujímalo by ma, čo robila tehotná Hana v Budapešti, keď jej manžel do odvelenia na vojnu žil a pracoval v Martine.

Aj táto skutočnosť však vykresľuje Hanu ako skutočne samostatnú osobnosť.

Po tom, ako sa narodila vytúžená dcérka Dagmar, ostala 31-ročná Hana Gregorová úplne sama, bez prostriedkov, s malým dieťaťom.


Malá peňaženka, ktorú vlastnila Hana Gregorová, vystavená v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. (foto: Katarína Králiková)


Finančne ju podporoval brat Jozefa Gregora Tajovského. Z tohto obdobia však máme zachovaných veľa listov, ktoré si s manželom vymieňala.

Zlata Troligová z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici vo svojom príspevku na podujatí v roku 2009 venovanom Hane Gregorovej cituje z jej listu manželovi:

"Máme veľmi chutnú, milučkú dcéru.

Neviem ako Ty, ale mňa ani na chvíľu netrápi, že nie je syn, lebo je také rozkošné to dievčatko, že by bol hriech netešiť sa celým srdcom.

Krstená je Dagmar, ale ja ju Tvojou nežnou mysľou volám babenkou."

Nepochybnú a listami dosvedčenú veľkú radosť a lásku k dcérke striedalo u Hany zúfalstvo z obmedzovania, ktoré prvé roky materstva prinášajú.

Obzvlášť náročné to bolo preto, že toto obdobie trvalo počas neistých a dlhých vojnových rokov, keď sa ľudia báli o svoj život, trpeli hladom, zimou a chudobou.

O intelektuálnom raste už mohla Hana iba snívať.  Venovala sa preto písaniu rozprávok pre deti.


Najkrajší moment prednášky bola možnosť vypočuť si zvukovú nahrávku s hlasom Hany Gregorovej.

V rozhlase čítala Hana Gregorová deťom z knihy Kytka, ktorú napísala pre svoju dcéru Dagmar.

Jej hlas bol ľúbozvučný, láskavý až hypnotizujúci. Viem si predstaviť, ako ju deti milovali.


Napriek tomu sa so zanietením venovala svojej dcére a od malička ju vzdelávala. Učila ju láske k prírode, k ľuďom a predovšetkým k otvorenosti a k pravde.



Po celý život podporovala Hana svoju dcéru Dagmar vo vzdelávaní.


Portrét Dagmar a jej matky Hany Gregorovej.


Veľa spolu cestovali po celej Európe, vždy bez manžela a otca Jozefa Gregora, ktorý celým srdcom túžil byť v rodnom milovanom Tajove.

Pre blaho rodiny sa dohodli na kompromise.

Bratislava - centrum intelektuálov

V roku 1920 sa 35-ročná Hana, Jozef a ich dcérka Dagmar presťahovali do Bratislavy. 

Nastala pre nich nová éra v živote, ktorá trvala 20 rokov, teda až do smrti Jozefa Gregora Tajovského.

Bývali na dnešnej ulici Tajovského v dome č. 8.

Tam pozývala Hana Gregorová svojich intelektuálnych hostí. Zriadila literárny salón, v ktorom bolo zakaždým plno ľudí.


Hana Gregorová po celý život veľa písala a cestovala.


Samotný Jozef Gregor, citujúc jeho slová  z brožúrky kúpenej v jeho rodnom dome, spomína:

"V našej domácnosti sa toho premlelo. Hostí sme mali skoro každý deň.

Moja žena, chudera, dosť sa veru natrápila s hosťami a pri tom ešte aj literatúre sa venovala.

Stále čítala, cudzie reči sa učila, prednášala a ja keď som prišiel z úradu o tretej vyhladovený, po čerstvom obede ani stopy.

Na šporáku stál od pondelka hrniec kapusty, tá je vraj najlepšia v sobotu, v špajzi visel pôlt slaniny a údené rebrá, aby som si vraj ukrojil.

To ma rozčúlilo, porobil som krik. "

Zo spomienok i z listov vieme, že väčšinu manželstva prežili Hana a Jozef oddelene.

Nie vinou Hany, ktorá chcela cestovať a žiť medzi vzdelanými ľuďmi.

Nie vinou Jozefa, ktorý bol najradšej v záhrade a ešte radšej v tej Tajovskej záhrade svojich starých rodičov.

Hana Gregorová, vľavo Pavol Blaho, vpravo Vavro Šrobár. (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)

Hana Gregorová a účastníčky zjazdu spisovateľov v Trebnčianskych Tepliciach v roku 1936. (foto: Katarína Králiková)

Oddelene žili, lebo sa tolerovali takí, akí boli. Nebránili jeden druhému v ničom.

Vážili si jeden druhého a z ich bohatej korešpondencie sa dá ľahko vyčítať, že sa mali radi, boli si verní a hoci často neboli spolu, udržiavali intenzívny kontakt cez dlhé listy.

Nemali potrebu rozvádzať sa len preto, že mali diametrálne odlišné záľuby.

Mali aj veľa spoločného, predovšetkým však veľkú lásku k svojej dcére Dagmar. Hoci Hana Gregorová trávila so svojou dcérou oveľa viac času,  vychovávala ju vo veľkej láske a úcte k otcovi.


Hana Gregorová, jej dcéra Dagmar a manžel Jozef Gregor Tajovský. (foto: Katarína Králiková v pamätnej izbe Hany Gregorovej v Tajove)


Hana Gregorová aj vďaka podpore manžela napísala množstvo kníh. Zachytávala v nich život slovenského ľudu. 

1912 Ženy
1920 Môj svet
1922 O Zorke, čo každému svieti
1922 Kytka
1924 Pokorní ľudia
1926 Oddané srdiečka
1929 Slovenka pri krbe a knihe
1930 Zo srdca
1931 Rozprávočky z rádia
1933 Pavko v Prahe
1933 Vlny duše
1933 Čas nezastavíš
1935 Svet je tak krásny
1979 Spomienky

Najznámejšia a snáď najvýznamnejšia kniha, ktorú Hana Gregorová napísala, je kniha Slovenka pri krbe a knihe.

Veľmi živo vykresľuje úpornú snahu žien potajme vzdelávať sa, alebo aspoň čítať v kapitole Doba novšia.

Vo svojich knihách vyjadrovala svoje názory a kritiky na vtedajšiu dobu. Za svoju otvorenosť a ráznosť bola neustále odsudzovaná, dokonca aj ženami.

Napríklad Ľudmila Podjavorinská s ňou vôbec nesúhlasila v otázke emancipácie žien. Tvrdila, že prvoradou úlohou ženy je byť matkou a manželkou.

Hana Gregorová tvrdila, že žena má právo vzdelávať sa a sama rozhodovať o svojom živote.

Hana Gregorová bola toho názoru, že žena má byť rovnocennou partnerkou mužovi.

V tom ju podporovala napríklad Elena Maróthy Šoltésová.

Hana Gregorová druhá zľava.

Vľavo Ľudmila Podjavorinská, vpravo Hana Gregorová.

Praha - aktívna babička

Hana Gregorová mala 55 rokov, keď v Bratislave zomrel jej manžel, 66-ročný Jozef Gregor Tajovský.

Keď zorganizovala jeho pochovanie v Tajove, tak ako si to želal, rozhodla sa presťahovať do Prahy ku svojej 24-ročnej dcére.


Od istého času nosila Hana Gregorová perlový náhrdeník. Je vystavený v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. (foto: Katarína Králiková)


Vnuk Hany Gregorovej na ňu spomína takto:

"S babičkou jsme také hodne cestovali, hlavne na Slovensko. Díki ní jsme s bratrem Milanem poznali Vysoké Tatry.

Když jsme se autom s našimi rodiči, malo sestrou Táňou a babičkou vraceli z těchto prázdnin, tak v obci Hybe u Liptovského Hrádku jsme měli nehodu.

Bylo to zrovna před nejakým domkem.

Babička šla pro první pomoc a zrovna v tom domku bydlela její známá.

A tak tím chcí poukázat na to, kolik ona měla dobrých známých a přátel skoro všude."


Šatka, ktorú nosila vždy elegantná Hana Gregorová, je vystavená v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. (foto: Katarína Králiková)


V príspevku na slávnostnom podujatí venovanom Hane Gregorovej v roku 2009 vnuk Hany Gregorovej tiež spomína:

"Jako svátost si opatruji památniček, který mě a Milanovi dala babička plný podpisú význačných politických a kulturních osobností našich národu.

V něm mám podpisz např. A. M. Tischlové, Marie Majerové, Halase, Václava Špály, Vlastimila Rady, Huberta Ripky, Jana Drdy, Zuzky Zgurišky, Kurta Konráda, Petra Jilemnického

a také Dr. E. Beneše, Hany Benešové, V. Clemenise, V. Šrobára, K. Gottwalda a pod.

Z toho si uvědomuji, jaká osobnost moje babička byla a kam všude buď byla pozvána, s kým se stýkala a nebo kde všechno chodil k nám do "salónu"."


Obrúsok s podpismi priateľov Hany Gregorovej je vystavený v jej pamätnej izbe v Tajove. (foto: Katarína Králiková)


Tento blog o Hane Gregorovej je šialene dlhý, tuším dlhší ako blog o Gašparovi Fejérpataky-Belopotockom a pritom ani z ďaleka neobsahuje všetky informácie a dôležité fakty.

Mojim zámerom bolo popísať tie udalosti v živote, ktoré nám najviac ukážu, aká bola a hlavne, prečo taká bola.


Ďakujem pani Jozefe Pevčíkovej za krásny zážitok z prednášky o Hane Gregorovej.


Hana Gregorová bola svetobežníčka, intelektuálka, ktorá nevarila každý deň  teplú večeru svojmu mužovi. Bola matka, ktorá nechcela viac detí, lebo túžila byť neobmedzovaná.

Áno, Hana Gregorová bola spisovateľka, osvetová pracovníčka a feministka,

bola to však predovšetkým sebavedomá, rozmýšľajúca a odvážna žena. Neviem, koľké z nás by zniesli toľko "hejtovania", koľké sa ušlo jej po celý život.

Hana Gregorová ma inšpiruje v tom, že napriek dobe plnej zvykových, náboženských a politických obmedzení mala odvahu byť pravdivá, otvorená, priama a predovšetkým sama sebou.


V knihe Gregorovský dum spracovala dcéra Hany Gregorovej a Jozefa Gregora Tajovského svoje spomienky na rodičov. (foto: Katarína Králiková)


Hana Gregorová si vybrala dobrého a múdreho muža, ktorý ju po celý život podporoval, hoci výsmechu sa ušlo aj jemu.

Na sklonku roka, vo štvrtok 11. decembra 1958 zomrela 73-ročná Hana Gregorová tam, kam najradšej cestovala. V Prahe, pri svojej milovanej dcére.

Posledným prianím Hany Gregorovej bolo byť pochovaná v Tajove, pri svojom mužovi, ktorý ju miloval takú, aká bola.

TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: Mgr. Jozefa Pevčíková | FOTO: Katarína Králiková, FB/Historické fotografie slovneských miest, wikipedia | ZDROJE: História mesta Martin; Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru - farbiarstvo; História Matice slovenskej; Lucia Šteflová: Kultúrno-osvetová činnosť manželov Gregorovcov ... východné Slovnesko; Najstarší slovenský ženský spolok Živena;

Najbohatším zdrojom mi bola účasť na prednáške o Hane Gregorovej dňa 8.3.2018 a tiež osobný rozhovor s pani sprievodkyňou Dr. Šváčovou v rodnom dome Tajovského ako aj osobný rozhovor s prednášajúcou Mgr. Pevčíkovou z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici dňa 8.3.2018.