inšpiratívna osobnosť | František Floridus Rómer

15.04.2018

František Floridus Rómer je prvou z osobností, ktoré ma inšpirovali. Preto som si ho nechala nakoniec. Jeho príbeh nie je zvlášť komplikovaný, ani tragický. O to viac je inšpiratívny. Mohol si žiť jednoduchý život kňaza, lenže on si zvolil život podľa vlastných hodnôt a to, čo mu chýbalo, to vytvoril. Veľmi, naozaj veľmi inšpiratívne ...

Rok 1815

Rok 1815 bol pre ľudstvo tragický. V Indonézii vybuchla 10. apríla 1815 sopka Tambora, ktorá vyvrhla sopečný popol a prach do výšky až 43 kilometrov. Hluk erupcie bolo počuť do vzdialenosti 2 600 km.


V roku 1815 zabila sopka Tambora v Indonézii milióny ľudí. (zdroj: veda-technika.blogspot.sk)


V Európe, medzitým, vrcholili Napoleónske vojny, pri ktorých zahynulo viac ako štyri milióny ľudí. 

Sopka Tambora spôsobila celosvetové ochladenie klímy, neúrodu a hlad. Tým aj zníženie hygieny a následnú prvú globálnu epidémiu cholery, ktorá zapríčinila smrť  niekoľkých desiatok miliónov ľudí na celom svete.

Do tejto doby sa narodili mnohé významné osobnosti. Snáď najbližšie k tragédii výbuchu sopky Tambora má naša nová inšpiratívna osobnosť František Flóridus Rómer, okrem iného aj veľký milovník histórie a prírody...

Detstvo

2 DNI PO výbuchu sopky Tambola a 2 MESIACE PRED fatálnou bitkou pri Waterloo, pri ktorej utrpel Napoleón definitívnu porážku, teda, konkrétne 12. apríla 1815, sa vo vtedajšom rakúsko-uhorskom meste Prešporok narodil Ferenc (František) Rómer.

V tomto dome sa, 12. apríla 1815, narodil Ferenc Rómer. Dnes je sídlom občianskeho združenia Národny trust a známy je ako Rómerov dom.

Maďarské pramene uvádzajú jeho meno ako Rómer Flóris Ferenc a nemecké zdroje ako Floridus Franz Rómer. Mne sa páči najviac slovensko-latinská verzia jeho mena a to František Floridus Rómer.

V knihe matrík hlavnej farnosti je, ako uvádza v mojom zdroji Sándor Papp ml., napísané, že jeho matka bola Anna Vetsera a otec Ferenc Rammer, prisťahovalec z Viedne. 

Otec Anny, bol obuvnícky majster Josef Vetsera. Je celkom možné, že sa u neho učil, ako tovariš, aj Ferenc Rammer a tam spoznal svoju budúcu ženu Annu. Zrejme sa, po svadbe, spoločne odsťahovali z Viedne do Prešporku, aby sa osamostatnili a založili si rodinu.

"Rómerov otec bol majstrom obuvníkom, ktorého dielne sa nachádzali na dnešnej Nedbalovej, Sedlárskej a Klariskej ulici," píše Sándor Papp ml. na webovej stránke občianskeho združia Bratislavské rožky.  

Súdiac podľa toho, že jeho otec mal až tri dielne, domnievam sa, že boli finančne celkom zabezpečení. Zrejme aj preto si mohol otec Františka Rómera dovoliť platiť mu štúdium, a to aj mimo Prešporku.

Školstvo v Rakúsko-Uhorsku

Reformu školstva zaviedla Mária Terézia. Tak sme sa to učili v škole. Je však dobré vedieť, že to nebola celkom reforma. 

Dovtedy, teda do roku 1777, totiž, neexistoval žiadny ucelený systém vzdelávania v Rakúsko-Uhorsku. Každá cirkev mala vlastné školy a vlastný učebný plán, ktorý súvisel s ideou toho-ktorého náboženského smeru. Zároveň, pochopiteľne, existovalo neformálne, domáce, vyučovanie šľachtických detí a tiež učňovské učenie v remeselných dielňach.  

Slávne RATIO EDUCATIONIS 1777, ktoré pre Máriu Teréziu vypracovali mnohí vzdelaní učitelia a politickí radcovia, sa dostávalo do praxe niekoľko dlhých desaťročí.

Zaujímavé bolo napríklad, že viedenskí reformátori preferovali viac reálnych predmetov (matematika, fyzika, zemepis a dejepis). Ich kolegovia v Uhorsku, kládli dôraz na zdokonalenie humanitného vzdelávania, orientovaného na výučbu latinského jazyka. Zrejme si viac uvedomovali potrebu jazykového spojiva v Uhorsku - krajine s viacerými  národmi a ich rôznymi jazykmi. 

Študentské roky

František Rómer mal šťastie, že ho rodičia podporovali v štúdiu. Dokonca, celkom dobre odhadli jeho budúce povolanie. Aspoň tak to spočiatku vyzeralo... 

Doma sa rozprávali po nemecky, avšak je veľmi pravdepodobné, že rozumeli aj po maďarsky a po slovensky. František Rómer  študoval najprv v Prešporku, na benediktínskom gymnáziu. Následne, aby sa zdokonalil v slovenčine, odišiel študovať na gymnázium do Trenčína.

Viaceré zdroje uvádzajú, že mu rodičia, zrejme otec, určili, aby sa stal kňazom. V 19. storočí to bolo praktické a výnosné povolanie, vďaka ktorému mohol získať vyššie vzdelanie aj človek bez šľachtického titulu. Zrejme mal, František, na povolanie kňaza aj isté predpoklady. 

Aj Sándor Papp ml. uváza: "Mladý Rómer v kruhu svojich spolužiakov dosiahol v latinskom jazyku vynikajúce úspechy." 

Maďarský jazyk si zdokonalil počas výmenných, študijných pobytov v maďarskom meste Tata.

Keď mal František 15 rokov, teda v roku 1830, vstúpil do benediktínskej rehole. Historik Štefan Holčík dodáva: "...a prijal rádové meno Floridus". 

Po pobyte v kláštore, v Bakonyi, sa dostal na štúdium filozofie do Győru. Následne študoval teológiu v Pannonhalme, a v roku 1838 bol, ako 23-ročný, vysvätený za kňaza.  Štefan Holčík ešte dopĺňa: "...a stal sa profesorom na gymnáziu v Rábe".

Neopúšťal však ani svoju veľkú záľubu v prírode. Už v roku 1839 založili František Floridus Rómer a tiež Štefan Endlicher a Štefan Lumnitzer botanickú záhradu v Sade Janka Kráľa. 

Benediktíni

Benediktíni sú mnísi, pustovníci, ktorí si v 6. storočí n. l. vytvorili  pustovnícky rehoľný rád. Pomenovali ho Benedikta z Nursie, ktorý, pre svojich nasledovníkov, vypracoval regule, teda predpisy. Riadili sa nimi mnísi aj bežní ľudia, členovia benediktískej cirkvi.

Benediktíni boli najaktívnejšími šíriteľmi vzdelanosti medzi pospolitým ľudom. Mali vypracované zásady hygieny, zdravého životného štýlu, nových foriem obrábania pôdy, pestovania zeleniny a ovocia a pod.

Mimoriadne vzdelaní benediktínski profesori učili aj na gymnáziách, vrátane prešporského, ktoré bolo v dnešnom bratislavskom kostole Klarisiek. Zriadili ho tam, keď cisár Jozef II., v 19. storočí, rozpustil kontemplatívne (rozjímavé) rehole, a teda, aj Klarisky.  

Profesorský vzor

František Floridus Rómer bol vymenovaný za profesora na gymnáziu v Rábe a niekoľko rokov tam aj pôsobil. V roku 1845, keď mal 30 rokov, ho pannonhalmský hlavný opát, vymenoval za profesora prírodných vied na Prešporskej kráľovskej akadémii a tak sa vrátil do rodného Prešporku.

Prešporské kráľovské gymnázium v budove kostola Klarisiek, 19. stor.

Z dostupných zdojov, písomných záznamov Františka Floridus Rómera, ktoré cituje už spomínaný, Sándor Papp ml., môžeme zistiť, a medzi riadkami aj vyčítať, že František Florián Rómer pociťoval už od svojho príchodu do Prešporskej kráľovskej akadémie isté neprijatie zo strany kolegov. 

Zo začiatku to pripisoval svojmu nízkemu veku. Neskôr - a to už celkom okato - nesúhlasili jeho kolegovia predovšetkým s jeho učebnými postupmi.

"Učebnú látku, ktorá v starých učebniciach chýbala, vysvetľoval pomocou veľkých obrazových násteniek. Svojim študentom pravidelne organizoval študijné výlety do prírody prešporského okolia," vysvetľuje Sándor Papp ml. a vo svojom príspevku na stránke bratislavskerozky.sk ďalej dodáva: 

"Svojimi prednáškami neskôr dosiahol takú veľkú popularitu, že si ich prišli vypočuť aj mestskí úradníci a študenti z iných škôl. Poslucháreň bola úplne preplnená, na príkaz jeho nadriadených bol nútený cudzích poslucháčov zo sály poslať von." 

V závere tejto kapitoly zo života Františka Flóriana Rómera píše: "Mnoho konfliktov viedlo neprajníkov k tomu, aby Rómera zažalovali u hlavného opáta. Pred celou cirkvou mu udelili pokarhanie."

František Floridus Rómer bol rozčarovaný z kláštorného života a do denníka si napísal: ,,Od tej chvíle ma prešla chuť na mníšsky život."

Rok 1848 

Politický zmätok, ktorý vládol v Rakúsko-Uhorsku je ťažko opísať v krátkosti. Ale skúsim to. Rozumiem tomu tak, že počas 19. storočia upadala autorita a moc Habsburgských vládcov. Chýbali aj peniaze, ktoré boli potrebné na obranu pred Napoleónom. 

  • Neúrodu a hlad spôsobili chladné roky, obzvlášť smutne slávny Rok bez leta, čiže rok 1816, ktorý bol mimoriadne chladný na celom svete, ako dôsledok klimatických zmien po výbuchu, v úvode spomínanej, sopky Tambora. Neúrodné boli aj ďalšie desaťročia. Hlad a bieda vyústila do masívneho šírenia cholery.
  • No a k tomu si predstavme intenzívne politické snahy uhorských šľachticov, pod vedením autoritatívneho grófa Sečéniho, a hlavne strednej vrstvy obyvateľstva, na čele s Lajošom Košútom, ktorí sa snažili zabrániť cisárskemu dvoru zvyšovať dane. Zároveň sa, silou-mocou, snažili o to, aby sa celé Uhorsko čo najviac osamostatnilo od Rakúska, hlavne, aby všetky národy, žijúce na území Uhorska, hovorili jednodným, nie latinským, ale maďarským jazykom. S týmto cieľom budovali školy, hlavne Uhorskú kráľovskú akadémiu. Vydávali vlastné noviny a hlavne nariadenia a zákony, ktoré nútili cisára podpisovať. 
  • Na úplne dovŕšenie, tejto chaotickej a náročnej doby - veru, iné to nebolo ani v ostatných štátoch Európy, kde z tých čias poznáme Buržoáznu revolúciu vo Francúzsku, alebo rozmáhajúce sa Ruské imperialistické vojny, navonok tváriace sa ako spájanie slovanov - tak teda, v tejto dobe už boli aj Slováci aktívni, hoci, žiaľ, ešte príliš roztrieštení, čo oslabovalo aj tých najaktívnejších obracov slovenského národa. 
  • Tak a do toho všetkého si teraz predstavme, že sa na cisársky trón dostáva, dedičný následník, duševne zaostalý Ferdinand V.  Znie to ako trpká komédia? Nie! Nikomu nebolo do smiechu, keď si uvedomili, maďari aj slováci, že prakticky im bude vládnuť, ich spoločný, najväčší odporca maďarov i slovákov, kancelár Metternich.
  • A to si k tomu ešte predstavme náboženské rozpory medzi katolíkmi a evanjelikmi

Uff, čítajme, ako túto dobu prežíval František Floridus Romer.

Posolstvo

František Floridus Rómer, tak ako iné moje inšpiratívne osobnosti, bol oddaný tomu čomu veril a nebál sa stáť si za svojim názorom, nebál sa riskovať.

František Floridus Rómer sa pripojil v roku 1848 pripojil k maďarským revolucionárom, za čo bol uväznený. Po prepustení kúpil od žalárnika svoje okovy a dal do nich vyryť text: ,,Za moju vlasť a presvedčenie, od 15. marca 1850 do 24. apríla 1854." 

Spätne sa dá z každej inširpatívnej osobnosti poučiť, lenže aké to asi bolo, keď práve prežívali tie náročné životné obdobia? 

Taký 30-ročný človek už nie je tak vášnivý v presadzovaní svojho názoru. Už si uvedomuje dôsledky a riziká svojho konania. Som presvedčená o tom, že tak ako dnes, aj vtedy primäla ľudí konať

  • silná nespokojnosť s tým, čo prežívali
  • silná viera v to, za čo bojovali.

V tomto kontexte je v zásade jedno, o čo konkrétne ide, v ktorej krajine sa to deje. Toto vnímam ako príčinu, prečo sa ľudia búria a čo spôsobuje, že konajú a riskujú.

My sa tu, na Slovensku, v roku 2018 zúčastňujeme pochodov za slušné Slovensko. V roku 1848 sa ľudia z vtedajšieho Uhorska, vzbúrili proti Rakúsko-Uhorskému kráľovi. A nie len oni. Revolúcie boli v roku 1848 takmer po celej Európe.

František Floridus Rómer sa pripojil k uhorským revolucionárom za čo bol neskôr odsúdený na 8 ročné väzenie. Milosť dostal v roku 1854 pri príležitosti uzavretia manželstva Františka Jozefa a kráľovnej Alžbety (Sissi) na jar v roku 1854. 

Dejiny sa stále opakujú a bolo by zaujímavé diskutovať o tejto téme. 

Pre mňa je však František Floridus Rómer inšpiratívna osobnosť z iného dôvodu a na ten sa chcem zamerať.

Floridus

Ak si niekto v dospelosti upraví svoje meno, vždy si vyberie také, ktoré má pre neho nejakú symboliku. V 19. storočí to bolo časté. Aj štúrovci si dávali k svojim menám druhé, typicky slovanské meno.

František Rómer prijal v 15. rokoch meno Floridus a tento výber tiež nebol náhodný. 

Floridus znamená, v latinčine, kvitnúci, čerstvý, aktívny. Flóra bola, podľa Etymologického slovníka, staroitalská bohyňa jari a kvetov.

Práve toto "prímenie" umožňuje lepšie pochopiť, akú mal možno povahu František Rómer. Vo veku 15 rokov sa zrejme cítil plný sily a odhodlania učiť sa a učiť iných o všetkom, čo jeho zaujímalo. Preto si dal toto, pre neho, výstižné meno Floridus.

Poslanie

František Floridus Rómer bol, podľa mňa, celým srdcom predovšetkým historik a prírodovedec. Ostatné svoje povolania, hoc ich vykonával svedomito, plnil z skôr praktických dôvodov. Ako čas plynul, všetky jeho záujmy a aktivity sa vzájomne poprepájali.

Inšpirovalo ma tiež, že František Floridus Rómer bol rodeným učiteľom. Už v mladom veku presvedčil mnohých vzdelaných ľudí, že vie ako zaujať študentov a naučiť ich veľa o prírode a tým aj ho histórii. 

Po tom, ako v roku 1847 odišiel z Prešporskej kráľovskej akadémie stal sa domácim učiteľom v šľachtických rodinách. Jeho najznámejším žiakom bol Jozef Karol Ľudovít Habsbursko-Lotrinský, syna palatína Jozefa. 

Sándor Papp ml. vo svojom príspevku na stránke bratislavskerozky.sk, o tom, aké stopy zanechal František Floridus Rómer na arcivojvodovi Jozefovi uvádza: "Okrem vojenskej kariéry sa do učebníc dejepisu zapísal aj vedeckými a spoločenskými aktivitami: venoval sa charitatívnej činnosti, zostavil cigánsko-maďarský slovník, viedol botanické výskumy, založil arborétum atď."

Svoju záľubu v prírode a histórii naplno rozvinul až po tom, ako sa v roku 1854, ako 36-ročný vrátil z väzenia.

V roku 1862 sa stal riaditeľom kráľovského štátneho gymnázia v Pešti.

V roku 1865 zorganizoval v Grassalkovičovom paláci prvnú výstavu archeologických nálezov v Prešporku. Jej úspech podnietil Františka Floridus Rómera a ďalších jeho súčasníkov, významných prešporských historikov, k tomu, aby založili Meststké múzeum. 

Štefan Holčík v príspevku na bratislavskenoviny.sk doplňa: "Na peštianskej univerzite prednášal Romer aj dejiny umenia a intenzívne sa venoval numizmatike a záchrane historických pamiatok. Publikoval mnoho kníh. V jednej z nich spracoval podrobný zoznam v jeho čase v Prešporku sa nachádzajúcich nástenných malieb, z ktorých skoro všetky medzičasom zanikli (v kláštore a v kostole klarisiek, v kostole františkánov, vo farskom Chráme sv. Martina)." Ktovie, možno medzi nimi bol aj obraz Kráľovná anjelov, ktorý sme videli na našej marcovej prehliadke Večerná Bratislava.

V roku 1868 bol vymenovaný za profesora archeológie na Peštianskej univerzite. V tom istom roku publikoval náhodne získané nálezy, ktoré sa viazali k Novému Mestu nad Váhom a Očkovu. 

V roku 1869 sa stal kustódom archeologickej zbierky Uhorského národného múzea.

V roku 1872 bol skúmať stopy po rímanoch v Želiezovciach (okr. Levice). Našiel tam sarkofág rímskeho vojaka, ktorý detailne analyzoval a popísal.

V roku 1873 bol vyznamenaný rytierskym krížom Radu železnej koruny 3. triedy. 

V roku 1874 vydal dielo o starých nástenných maľbách v Uhorsku vydané v edícii Monumenta Hungariae archeologica, ktoré sa pokladá za prvú uhorskú monografiu z dejín umenia a historickej archeológie.  

V roku 1876 sa jeho zásluhou konal 8. medzinárodný kongres archeológov a antropológov v Budapešti. 

Od roku 1877 bol kanonikom vo Veľkom Varadíne (Rumunsko), neskôr sa stal prepoštom tamojšej kapituly, ktorá bola súčasťou Uhorského kráľovstva.

František Floridus Rómer mal 74 rokov, keď v čase rozkvitajúcej prírody dňa 8. marca 1889 zomrel.  


František Floridus Rómer je pre mňa inšpiratívna a aj veľmi zaujímavá osobnosť. Z fotiek na mňa pôsobí veľmi pokojne a rozvážne. 

Jeho život, zdá sa, nebol tak komplikovaný a plný takých prekážok, aké museli prekonávať iné moje inšpiratívne osobnosti, obzvlášť ženy v 19. storočí. 

František Floridus Rómer je pre mňa inšpiratívny v tom, že ak niečo neexistuje tak sa to dá vytvoriť. Tak, ako on -  zaviedol vyučovanie v prírode, založil botanickú záhradu v Sade Janka Kráľa, zorganizoval archeologickú výstavu v Prešporku, vytvoril publikáciu o rastlinách, o obrazoch, o sakrálnych pamiatkách, o dejinách Uhorska alebo založil prvé Mestské múzeum v Prešporku. Jasné, že na to nebol sám, ale mal kuráž a vnútornú silu i presvedčenie. František Floridus Rómer bol človek, ktorý nelamentoval, ale konal - a v tom ma inšpiruje.

TEXT: Katarína Králiková | JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: text neprešiel jazykovou korektúrou | FOTO: archív KK; slovenskezahranicie.sk; wikipedia.hu; magyarkurir.hu; bratislavskerozky.sk | ZDROJE: pravda.skMúzeum mesta Bratislavy; Rómerov dom - dom priateľov parkov a záhrad; Bratislavské rožky; Slovenské zahraničie; bratislavskenoviny.sk; historickarevue.sk; teraz.skpodolie.skzeliezovce.sk | odborné publikácie Z MOJEJ KNIŽNICE: Dejiny Uhorska a Slováci (autori: Ivan Mrva, Vladimír Segeš); Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (autori: Michal Habaj, Ján Lukačka, Vladimír Segeš, Ivan Mrva, Ivan A. Petranský, Anton Hrnko) a iné.