Gašpar Fejérpataky-Belopotocký

08.12.2017

Knihár, kníhkupec, vydavateľ, priekopník slovenského ochotníckeho divadelníctva. Podporoval vzdelávanie aj medzi chudobnými ľuďmi na Slovensku. Gašpar Fejérpataky-Belopotocký je pre mňa inšpiratívna osobnosť vďaka ceste, ktorá ho viedla k jeho poslaniu a tiež spôsobu, akým ho naplňal.

Predstavujem si život slovákov na konci 18. storočia. V dedinách vidím malé domy s veľkými hospodárskymi budovami a dielňami. Uprostred stojí krčma, v ktorej bol aj obchod s rozličným tovarom. A nad tým všetkým, hore na kopci sa vyníma kostol, pod ním cintorín. Všade dookola lúky, polia, role a lesy. 

Navonok idylické, ale živobytie mali ťažké. Dediny patrili šľachticom, tým bolo nutné dvakrát ročne, na sv. Juraja a na sv. Michala odovzdávať dane a poplatky, časť úrody a tiež domáce zvieratá i výrobky. 

V mestách už od stredoveku bývali bohatší remeselníci, obchodníci a vzdelaní ľudia a hlavne šľachtické rodiny. Boli tam školy, nemocnice a hlavne úrady - policajné, poštové, stoličné. 

Celá krajina však patrila do Rakúsko - Uhorskej ríše, v ktorej vládol František I. Bol to vnuk Márie Terézie. V roku 1793 sa mu narodil syn Ferdinand V., ktorého poslaním bolo stať sa cisárom Rakúsko-Uhorska, chrániť ríšu a usmerňovať život jej obyvateľov. 

O rok neskôr, teda, konkrétne na Nový rok 1794 sa  v malej dedinke na severe Rakusko-Uhorskej ríše narodil Gašpar Fejérpataky-Belopotockýčlovek, ktorého poslaním bolo vzdelávať chudobných ľudí. 

Jeho otec, Mikuláš Fejérpataky de Kelecsén pochádzal z vyše 500 rokov starého šľachtického rodu. Rovnako aj jeho matka, Mária Benická bola z rodiny slobodného zemana, šľachtica. Neboli však bohatí. Svojho syna pomenovali zrejme na počesť Gašpara Plathyho, zemana z Turca, od ktorého si prenajímali pozemok s domom a statkom.

Mali ešte dcéru Zuzanu a syna Samuela a Jána, ten sa však utopil zrejme spolu s matkou v rozvodnenom Váhu, keď mal Gašpar 6 rokov.

Do tejto ťažkej doby sa presne na nový rok 1794 chudobnému knihárovi na Liptove narodil syn.

Jeho otec, Mikuláš Fejérpataky de Kelecsén pochádzal z vyše 500 rokov starého šľachtického rodu a rovnako zo slobodného zemianského rodu bola aj jeho žena Mária Benická.

Svojho syna pomenovali na počesť zemana rodom z Turca Gašpara Plathyho, od ktorého si prenajímali pozemok s domom a statkom.

Mali ešte dcéru a ďalších dvoch synov, jeden z nich sa však spolu s matkou utopil vo Váhu, keď mal Gašpar 6 rokov.

Chlapcovi bol v žiali veľkou oporou dobrý ale prísny učiteľ Ján Ruttkay. To práve on v ňom vzbudil záujem o vzdelávanie a lásku k slovenskému národu.

V učení mu bol inšpiráciou aj jeho otec, ktorý sa popri hospodárení venoval knihárskemu remeslu.

To malo tradíciu už od neskorého stredoveku, kedy talianski výrobcovia mimoriadne zdokonalili kvalitu papiera.

Zároveň však už od 15. storočia začali vznikať prvé tlačiarne podľa vynálezu Johana Gutemberga. Jeho stroje od 19. storočia čoraz viac nahrádzali náročnú a precíznu ručnú prácu knihárov.

Tieto všetky spomínané životné okolnosti prinútili mladého vdovca znova sa oženiť.

Ktovie prečo však macocha nemala v obľube práce malého učenlivého Gašpara. Možno bol príliš rozumný a videl, ako rozmarne hospodári nová gazdiná.

Veď prečo inak by sa po dvoch rokoch štúdia v Kežmarku musel trinásťročný chlapec vrátiť domov pomáhať na statok?

V tom istom roku sa odohrala slávna bitka troch cisárov pri Slávkove a na Vianoce 1805 rakúsky cisár František a francúzsky cisár Napoleón podpísali bratislavský mier.

Politické udalosti vplývali na život obyčajných ľudí, aj keď tí o tom často ani netušili.

Po troch rokoch, zrejme z tradície, zrejme aj z odporu, odišiel mladý Gašpar na vandrovku.

V 19. storočí bolo ešte bežné, že mladý muž odchádzal z domu spoznávať svet a vyučiť sa remeslu.

A tak aj Gašparove kroky viedli na miesto, ktoré poznal - do Kežmarku. Tam pracoval a po večeroch sa učil. Iste mu pomáhali bývali učitelia a tí mu zrejme po čase odporučili, aby išiel ďalej.

Počas nasledujúcich piatich rokoch pracoval v Levoči, v Košiciach, v Lučenci, v Budapešti aj vo Viedni. A neustále sa učil. Jazyky, literatúru, dejiny, matematiku aj umeniu kresliť.

V školách sa v tom čase, na príkaz cisára Františka I. vyučovalo nie len v latinskom a maďarskom jazyku, ale konečne aj v slovenčine.

Samouk Gašpar bol usilovný, zodpovedný a na svojich cestách sa spriatelil s mnohými vzdelanými ľuďmi.

Náhle sa však musel vrátiť a opäť pomáhať otcovi a nevlastnej matke na hospodárstve.

Azda mu to nebolo až tak ľúto, lebo keď sa prišiel domov, zistil, že jeho spolužiačka Terka mu opätúva sľubné pohľady. Snáď sa aj párkrát potajomky stretli, ale ich začínajúcu lásku im klebetami prekazia jeho macocha. Dnes už nevieme, prečo to urobila.

V roku 1815 však pre manželstvo bolo stále dôležitejšie mať majetky, ako srdce plné lásky. Azda sa tomu dá porozumieť, keď si predstavíme, v akej chudobe žili aj šľachtické rodiny. Bola vojna, tuhé zimy, studené letá, slabá úroda. Ťažko si to aj predstaviť.

Roky plynuli v každodennej ťažkej práci mládenca Gašpara až pokým sa nerozhodol všetky rodičovské dlhy vyplatiť a odísť do mesta.

Mal 27 rokov, keď s usadil v Liptovskom stoličnom Mikuláši. To už mal za sebou niekoľko veršov a sviatočných vinšov i básní, ktoré - povzbudzovaný svojou tetou Žofiou - posielal na uverejnenie do slovenských aj českých novín a časopisov.

V meste sa naďalej venoval tomu, čomu ho jeho otec naučil. Bol knihárom, knihy však aj kupoval, predával a hlavne stále čítal. A tiež písal.

Obzvlášť sa venoval dopisovaniu si so svojimi priateľmi z čias štúdii. Práve v týchto listoch boli neraz hlavnými témami vzdelávanie slovenského ľudu a mnohé politické témy.

Za svoje poslanie si zvoli šírenie kníh ako prostriedku vzdelávania celého slovenského národa.

Po siedmych rokoch slobodného života sa oženil. Jeho manželkou sa stala o 15 rokov mladšia Anna Zuzana Vitališová, dcéra stoličného komisára. Sobáš mali 27. júla 1828 a zrejme to bola svadba z rozumu, súdiac podľa toho, že Gašpar neskôr vo svojich pamätiach napísal: "...manželka ma nerada videla...".

Mali spolu dve deti, avšak dcéra im zomrela 13 dní po narodení a tak ich jediným potomkom ostal syn.

Možno aj tento neradostný osobný život a určite silná vôľa dať iným to, čo jemu sa neušlo - vzdelanie v školách - ho po celý život držalo pri napĺňaní poslania, vzdelávať slovenský národ.

Vďaka svojim priateľom z čias, kedy bol na vandrovke, vybudoval najrozsiahlejšiu sieť distribútorov (komisionárov) kníh v tých častiach Uhorska, kde sa rozprávalo po slovensky.

Zriadil prvú požičovňu kníh, do ktorých vkladal lístočky s vysvetlením niektorých slov, aby textu rozumel každý.

Túžil mať vlastnú tlačiareň kníh, ale toto prianie sa mu nesplnilo. Napriek tomu sa nevzdával a svoje poslanie napĺňal inými spôsobmi.

Vydával kalendáre s prílohou.

V 19. storočí ľudí výrazne ovplyvňovalo všetko, čo bolo v kalendári napísané. Obsahovali dôležité udalosti, výročia, sviatky, prehľad jarmokov, pranostiky a predpovede, krátke verše o kráse slovenského ľudu a ďalšie informácie pre bežný život ľudí. Kalendáre boli lacné a tak ich mal v dome takmer každý. Dokázali tak vplývať na verejnú mienku.

Popri tom Gašpar písal učebnice, prekladal texty, napísal niekoľko prác o vianočných sviatkoch a spojených s nimi zvykoch a poverách.

Uvedomoval si však, že vzdelávať treba aj takých ľudí, ktorí nevedia čítať. Práve pre nich zriadil prvé ochotnícke divadlo a prostredníctvom mravoučných predstavení šíril medzi ľudí morálne hodnoty, ktorým veril. Jeho prvým predstavením bola hra Kocúrkovo od Sama Chalúpku.

Gašpar bol dobrý hospodár, za svoj život nadobudol značný majetok a žil čulým národným životom.

Aktívne sa zapájal do zakladania nedeľných škôl, do spolkov striezlivosti a vďaka jeho zodpovednosti ho zvolili za pokladníka intelektuálneho spolu Tatrín.

Zároveň všetkými prostriedkami - osobnostnými aj finančnými - podporoval štúdiá nadaných chudobých slovenských mládencov, z ktorých známy je maliar Peter Michal Bohúň, maliar, kreslič a litograf František Miroboh Belopotocký, evanjelický kňaz, pedagóg, cirkevný publicista, národovec, zástanca a propagátor moderných vyučovacích metód a pedagogických princípov Ján Drahotín Makovický a tiež maliar, sochár, technik, prírodovedec Jozef Božetech Klemens, ktorý mu ako vďaku za obetavosť namaľoval portrét a dal ho rozmnožiť.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký žil v 19. storočí a dodnes je významnou osobnosťou Liptovského Mikuláša.

Mňa inšpiruje hlavne jeho neprestajné naplňanie poslania vzdelávať ľudí.

Neurobil dieru do sveta. Nie je známy ako Ľudovít Štúr. Nezanechal po sebe vynález. Žil tak, ako najlepšie vedel, prispôsobený okolnostiam života a vždy veril vo svoje poslanie.

Snažil sa vplývať na čo najviac ľudí, mnohým zlepšil život vďaka vzdelaniu. A to je niečo, o čo by sme sa všetci mohli snažiť. Prijať svoje poslanie, prijať životné okolnosti, urobiť maximum čo je v našich schopnostiach, aby sme zlepšili život svoj i ľudí, na ktorých nám záleží.

V tomto ma inšpiroval Gašpar Fejérpataky-Belopotocký.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký ešte ani nezačal chodiť do prvej triedy a už stratil matku. 

Jeho macocha zrejme neskôr prispela k tomu, že sa nemohol vzdelávať v školách. 

Aj prvú lásku mu fatálne prekazila. Poznačilo ho to na celý život.

Tieto bolestné tragédie ho však posilnili. 

Veľmi skoro sa naučil byť samostatný, zodpovedný. 

Myslím, že dokázal rozumne hospodáriť, veľa pracovať a zveľaďovať svoj majetok. 

Na všetkých svojich vandrovkách sa Gašpar Fejérpataky-Belopotocký - ako samouk - učil jazyky, matematiku, dejiny, kreslenie a všetky ďalšie predmety. 

Usilovnosťou a vytrvalosťou dobehol rovesníkov, ktorí toľko nepracovali a chodili len do školy. 

Vďaka nešťastnej láske začal písať prvé verše, postupne príležitostné vinše a básne. 

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký svoju tvorbu uverejňoval  vo viacerých slovenských a hlavne českých časopisoch.

Tieto udalosti ho, podľa môjho názoru, viedli k tomu, že Gašpar Fejérpataky-Belopotocký neskôr podporoval iných chudobných študentov a vzdelávanie aj chudobného slovenského národa. 

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký

Jeho portrét namaľoval (a dal rozmnožiť) Jozef Božetech Klemens z vďaky za finančnú a morálnu podporu pri štúdiu.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký sa narodil v stredu, 1. januára 1794 v Paludzi.  

Vo svojej životnej výpovedi Gašpar Fejérpataky-Belopotocký píše: "Matku vlastnú som nepoznal, macocha ma cvičila, manželka ma nerada videla, ľudia ma prenasledovali, nenávideli, nikto ma nemaznal. Týmto utrpením stal som sa tým, čím som bol."  

V jeho starobe ho vídali, ako sedával so sklonenou hlavou, šedivý nad vlnami Váhu pri Ondrašovej, a bol smutný a zamyslený. 

Zomrel  v pondelok, 18. mája 1874 popoludní v Liptovskom Svätom Mikuláši. 

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký 

za 80 rokov svojho života stihol:

  • vytvoriť sieť stálych i príležitostných komisionárov, prostredníctvom ktorých distribuoval prakticky na celom po slovensky hovoriacom území Uhorska slovenské a české knihy, časopisy a kalendáre (Ani jeho český predchodca Václav Matej Kramerius nemal vytvorenú takú bohatú sieť komisionárov prostredníctvom krajinských povozníkov ako Belopotocký);
  • založiť prvú verejnú ľudovú požičovňu kníh na Slovensku "slovenskou pujčovní Bibliotheku". Do kníh pripojil aj vysvetlenia "nejasnejších" slov a tak požičiaval knihy každému, kto chcel čítať;
  • založiť prvé slovenské ochotnícke divadlo, "Diwadla slowanského swäto-mikulášskeho" (Podnikavý zeman vedel, že mnoho ľudí nevie čítať a písať. Hovorenému slovu v materinskom jazyku však rozumel každý);
  • vydávať Nowý i starý wlastenský kaledář (od roku 1842 s prílohou Slovenský Pozorník - vtedy najrozšírenejšou knihou na Slovensku);
  • vydať divadelné hry Jána Chalupku;
  • písať učebnice;
  • prekladať;
  • napísať niekoľko prác o vianočných sviatkoch a spojených s nimi zvykoch a poverách (v časopise Květy z rokov 1838 až 1844, kde uverejnil prácu Bájeslovní zvyky, svátky a pověry Slováku, v časopise Včela Česká vyšla jeho práca Národní obyčeje Tatranských Slovaku v Uhřích;
  • byť literárne činný;
  • publikovať práce zo života Liptákov i Slovákov (v českej dobovej tlači Květy, Čechoslav, Časopis Českého múzea a vo svojich kalendároch;
  • zaradiť sa priamo do boja proti feudalizmu a alkoholizmu;
  • založiť nedeľnú školu, kde aj vyučoval;
  • založiť spolok striezlivosti;
  • s Hodžom rozširovať knižnice na Slovensku;
  • finančne podporovať nadaných chlapcov na štúdiách a remeslách (Jozef Božetech Klemens ako vďaku za jeho obetavosť namaľoval jeho portrét a dal ho rozmnožiť);
  • Ľudovítovi Štúrovi poslať 4000 zlatých kauciu, aby mohol vydávať "Slovenskje Národnje Novini";
  • byť pri založení celonárodného osvetového spolku Tatrín;
  • plniť funkciu pokladníka - počtovníka spolku Tatrín (bol považovaný za muža svedomitého a majetného, skúseného v podnikaní. Vo funkcii bol síce iba dva roky, ale vykonal nesmierne dôležitú a ťažkú prácu);
  • byť slúžnodvorským, cisársko-kráľovským sirotským otcom, prísediacim kolegiálneho súdu;
  • byť pisárom u advokáta v Námestove,

"Z výrazných čŕt Belopotockého myslenia je optimistická viera v ustavičný vývin života slovenskej spoločnosti i každého jednotlivca v nej."

Mgr. Daniela Fiačanová, literárna historička 

Úprimne ďakujem, pani Mgr. Daniela Fiačanová, za najkomplexnejšie informácie o inšpiratívnej osobnosti, akou pre mňa je Gašpar Fejérpataky - Belopotocký.

Ak človek túži po vzdelaní - môže ho získať, ak zažije nedostatok - dokáže ho premeniť na prebytok a ten použiť v prospech iných, tak ako Gašpar Fejérpataky-Belopotocký .