fejtón | Najhorší článok

14.03.2018

Veľmi rada píšem. Tak veľmi, že samu seba presviedčam o tom, ako mi je jedno, či sa to ľuďom páči, alebo nie. Dokonca tak veľmi rada, že mám chvíle, keď mi je úplne jedno, či to vôbec niekto číta. Dokážem profesionálne klamať samu seba. Nie je mi to jedno.

Mám v sebe kritika, vyzerá ako veľký, silný, autoritatívny a vševediaci muž, ktorý sedí za obrovským dubovým (e?) stolom.

Neustále ma hodnotí. Ako píšem, čo píšem, koľko píšem a samozrejme, výdatne hodnotí aj všetko ostatné, počnúc mojím výzorom ráno v kúpeľni, končiac neutreným prachom na najvyššej poličke.

Keď za nim prídem po hodnotenie, stojím v jeho veľkej kancelárii ako malé dievčatko, ktoré sa už už ide rozplakať.

Môj kritik vo mne sa zlostne nadvihne od stola a pýta sa: "Čo Ty tu vlastne chceš?!!" a ten pohŕdavý tón, ktorým to vraví znie akoby vravel: "Máš hlúpe nápady! Toto všetko sme už robili!".

Pozerám doľava, doprava, aby mi slzy nekvapkali z očí a zberám posledné omrvinky odvahy: "Chcem to robiť inak".

A môj veľký, silný, vševediaci kritik si sadne na stoličku, ruky si zloží za hlavou a posmešne zavelí: "Dokáž to!"

Lenže ja som kedysi dávno, komusi blízkemu povedala, že ja nechcem nikomu nič dokazovať.

Chcem len robiť to, z čoho mám radosť a tešiť sa ak to bude na úžitok aj niekomu inému. 

Nepoviem nič, skloním hlavu a odchádzam. Nechcem niekomu nič dokazovať. Idem napísať  ďalší blog a verím, že to nebude najhorší článok.

TEXT: Katarína Králiková | FOTO: pixabay