dejiny varenia | Z prednášky historičiek

31.03.2018

Tabule na šľachtických dvoroch, to boli stoly s jedlom a pitím. Prepychovo upravené tabule mali šľachtici, menej honosné boli tabule dvoranov a k obyčajným stolom s jedlom sadali hradčania. Pri samostatných tabuliach sedávali aj šľachtické ženy a deti. 

Vďaka historičkám Slovenskej akadémie vied sme sa dozvedeli, čo naši predkovia jedli, ako stolovali, aj to, ako varili. Postupne vám prinesiem všetky zaujímavosti v blogovom seriáli DEJINY VARENIA.

PREDNÁŠKA

Na Zelený štvrtok, v roku 2018, sme boli, s mojou priateľkou Erikou, v Mestskom múzeum v Senci. Zúčastnili sme sa prednášky dvoch vedeckých pracovníčok Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Tünde Lengyelovej a Diany Duchoňovej. 

Dokonalým spojením môjho nadšenia pre dejiny a Erikiných kurzov varenia bola téma i názov prednášky: 

Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku.

Hneď v úvode sme sa dozvedeli, že kuchyňa bola pre šľachtu, a ich hradné obydlia, absolútne kľúčová. Z dôvodu možných požiarov, v období stredoveku, stavali kuchyne ako samostatné budovy, oddelené od hradu. Ich dôležitosť nám dosvedčuje aj fakt, že kuchyne boli prísne strážené a bez povolenia do nich nemohol nikto vstúpiť. 


Väčšina historikov uvádza začiatok stredoveku v 5. storočí n. l., po páde Rímskej ríše. Koniec stredoveku najčastejšie označujú v 16. storočí. 

Novovek teda začína v 16. storočí. Na našom území bol míľnikovým rok 1526 a bitka pri Moháči, ktorá veľa zmenila.  Novovek skončil v 18. storočí. 

(grafické znázornenie: Katarína Králiková)


V stredovekých a rannonovovekých kuchyniach vládli muži 

Ženy mali do kuchyne vstup zakázaný, hoci, ako dejiny plynuli, postupne mohli v kuchyniach aspoň umývať riad. 

Nebolo to však tým, žeby ženy nevedeli variť. Ani kvôli tomu, žeby si muži mysleli, že ženy nevedia dobre variť. Na dedinách a v mestách to boli práve ženy, ktoré boli pomyselnými kráľovnami kuchýň.

Na šľachtických sídlach to však bolo celé o prestíži. Variť panovníkovi predsa nemôže obyčajný človek. Túto výsadu mal iba muž. 

Veľké brucho, veľké bohatstvo, veľké bolesti

Na prednáške sme sa dozvedeli zaujímavé informácie, napríklad aj o tom, že mnohí šľachtici sa prežierali a opíjali vínom len preto, lebo to bol dôkaz, že na to majú, že sú bohatí, úspešní a možno s nimi obchodovať, udeľovať im tituly a privilégia a pozývať na cisársky-kráľovský dvor. 

Dokonca, aj keď trpeli silnými bolesťami a dlhodobými zdravotnými problémami, aj tak neprestali jesť menej. Bol by to signál, že sú chudobní a to si, ako hrdí šľachtici, nemohli a nechceli pripustiť.

Čo bolo ešte čudnejšie, oni, pre zachovanie dobrého mena, jedli hlavne mäso, obzvlášť hovädzie. A keby len to! Oni jedli každý deň, a to v rámci jedného obeda či večere, aj niekoľko rôznych chodov, ktoré pozostávali z mäsových jedál. Darmo ich lekári upozorňovali, že práve toto im spôsobuje rôzne potiaže. Prestíž je prestíž.

Počas výskumov, naši odborníci Historického ústavu Slovenskej akadémie vied,  dokázali napríklad rozpoznať nie len to, čo šľachtici kedysi jedli a pili, ale aj, akými konkrétnymi chorobami trpeli a tiež, čím sa liečili.

Zjedli všetko, úplne všetko

Zaujímavé však bolo, že minimalizovali odpad. Využili do posledného zvyšku všetko, čo sa urodilo na poli a aj všetku zver, ktorú kúpili, alebo ulovili na poľovačke. 

Historičky, na prednáške, spomínali prípad uloveného jeleňa. Vraj ho istí šľachtici (už neviem ktorí), pre panovnícke povinnosti, nestihli zjesť hneď a jeleň medzitým, počas horúcich dní, začal plesnivieť. Keďže nechceli vyhodiť toľko mäsa, rozhodli sa pleseň zoškrabať, mäso z jeleňa naoctovať, poriadne okoreniť, upiecť a pred podávaním ho zaliať farebnou omáčkou. A boli hody!

Ďakujem historikom a historičkám

Nuž, zaujímavé veci sme sa dozvedeli. Opäť raz som uvedomila, akú úžasnú a záslužnú prácu robia vedeckí pracovníci, historičky a historici, pre nás, sprievodkyne a sprievodcov v cestovnom ruchu. 

Spomínali nám, ako sa na celé mesiace "zatvárajú" do archívov a skúmajú staré texty, písané v nemčine aj v maďarčine, často aj v latinčine. Veľa tiež cestujú, neraz aj do zahraničia, aby pre nás objavili dôkazy o živote v minulosti. 

Ach, kde som ja bola, keď sa vyberali povolania? Toto by ma bavilo robiť. Asi preto o tom s nadšením čítam, rozprávam a aj píšem pre vás. 

V závere sa prednáška zmenila na príjemnú diskusiu. Pani Diana Duchoňová a pani Tünde Lengyelová vedia rovnako pútavo rozprávať, ako aj písať. 

Svoje poznatky spracovali vo viacerých publikáciách. Dve z nich, ktoré mám doma, som si s nadšením dala podpísať.  

Z poznatkov, získaných na tejto prednáške, budem ešte dlho čerpať aj v blogoch, aj počas sprevádzania dejinami. 

Takto vnímam kolobeh historického výskumu: 

  • Vedci a  historici, robia hĺbkový výskum a na prednáškach i v odborných publikáciách šíria správy o zistených poznatkoch. 
  • Turistickí sprievodcovia tieto poznatky študujú, učia sa ich pútavo prerozprávať a dopĺňajú ich legendami a príbehmi. 
  • Nuž, a ľudia, turisti na prehliadkách hradov, zámkov a historických miest sa to všetko dozvedajú, spoznávajú dejiny a obohacujú tak svoje vedomosti.

Ja verím, že sa raz z histórie všetci poučíme.

Za toto prelinkovanie nedostávam žiadne peniaze, ale chcem podporiť historičky, ktoré túto knihu napísali a preto tu dávam link na kníhkupectvo Martinus, kde sa dá kúpiť kniha Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v rannom novoveku.

Tünde Lengyelová (vľavo) a Diana Duchoňová (vpravo) počas prednášky v Mestskom múzeu Senec. (foto: Katarína Králiková)

Publikácia Palatín Mikuláš Esterházy, ktorú napísala Diana Duchoňová (foto: Katarína Králiková) 



O tom, ako sa stať Kráľovnou vo svojej kuchyni sa dozviete na www.erikapasinska.sk